Indonézia 2010

Australsko-ázijsky šampionát www.2010arc.com, organizovaný domácou Indonéziou, bol skvelou skúškou pred nastávajúcou raftovou sezónou. Už sme si naším cestovaním zvykli na rozličné krajiny, rozmanité kultúry a odlišných ľudí ale napriek tomu nás tieto ostrovy prekvapili novými, príjemnými zážitkami. V celkovom počte 9 ľudí, z toho jeden celý výlet bez batožiny (ďakujeme Fly Emirates), sme sa vybrali na dvojtýždňové zápolenie s prírodným divokým živlom v korytách riek Serayu a Progo. Po pristáti v hlavnom meste Jakarta a zotavení po leteckom cestovaní, sme sa vybrali 8 hodinovou jazdou vlakom cez centrálny ostrov Java do mesta Yogyakarta. Tam sme pozreli miestne pamätihodnosti a nočným vystúpom zdolali činnú sopku Merapy (2968m.n.m), ale bohužiaľ bez uzretia východu slnka z dôvodu hustej hmly na vrchole. Naším dvom “horolezcom” Jožimu a Tomovi sa to stalo už po druhýkrát, keď v Ekvádore vyliezli na  Chimborazo(5911m.m.m) a ich prekliate tak trvá ďalej. Ďalší deň nás už čakali domáci usporiadatelia, ktorým pomáhali mariňáci a tak sme mali počas pretekov k dipozícií vojenskú Vtriesku so šoférom námorníkom, s prevozom do mesta pretekov Wonosobo. Ešteže sme nebývali ako na vojne,  ale v najlepšom hoteli v meste.  Otvárací ceremoniál nás utvrdil v milé povahy domácich obyvateľov, ktorí nás aj počas pretekov dokázali prekvapiť pozvaním na obed, prípadne stávením noci v ich skromnom príbytku.

Po zoznámení sa s raftom na tréningu nám oznámili, že na súťaž dostaneme iné plavidlá. Na šprinte a head to head to tak aj vyzeralo. Nevyváženým sedením sme nakoniec skončili ešte slušne na druhých miestach. V slalome sme sa už poučili a sadli si dopredu podľa domácej posádky a pomerne málo technický slalom sme vyhrali o 4 sec. Gesto od domácej posádky pri vyhlasovaní výsledkov a odovzadní svojích medaily nám ako neoficiálnej posádke na tomto šampionáte potvrdil, že šport občas spojí národy viacej ako politika.  Presunom na divokejšiu rieku Progo, kde sa konal maratón, sa začala druhú fáza pretekov. Tréning sme absolvovali ešte v šestici, ale následná slabosť organizmu u Jožiho zapríčinila, že na druhý deň sme na závod nastúpili vo štvorici. Po prvom kilometri sme zistili, že proti šestkám nemáme šancu. Kedžde sme nechceli dopadnúť ako Joži, tak sme sa na 10km úseku flat water šetrili a sústredili sa na záverečných 6km WW-IV. perejí. Tím Kazachstanu to podcenil a hneď na prvej pereji ukázal ako sa doma kúpu mačence vo vreci. V celkovom hodnotení sme skončili neoficiálne na druhom mieste, s čím vládla v našom tíme spokojnosť.

Záverečné dni sme strávili na ostrove Bali, kde už prevládal turistický ruch, menšia otvorenosť ľudí a túžba rýchlych zárobkov. Nádherné pláže už neboli také nedotknuté a pachuť západneho sveta tu už má svoj rukopis. Podobne ako v hlavnom meste Jakarta, kde sme na letisku našli statenú trénerovú batožinu, údajne kvôli islandskej sopke:), ktorá buchla deň pred naším odletom z Viedne. Ochromená letecká doprava sa naštastie dala po 2 týždňoch do poriadku a štastne sme sa mohli celý opáleny, vrátiť na naše Slovensko.



Poháňa nás WordPress (administrácia)