Majstrovstvá Európy

Cesta

Po nie príliš úspešných pretekoch v Talianskom Vipitene a krátkom dvojdňovom oddychu pri Chorvátskom mori sme boli pripravení vydať sa na našu prvú cestu do Bosny a Herzegoviny. Ako prví vyrazili chalani z Fortuny (Andrej, Jožo, Ondro a Milan), ktorí do svojho transportéra pritúlili aj Kiku, Alenku a Natáliu. Zvyšok osadenstva, teda ja, Tomo, Kmetec, Maťo, Joži, JoKy, Viera a Eva sme náš štart po búrlivej noci radšej trochu posunuli. Z chorvátskeho kempu sme po nejakej tej obednej sáčkovej polievočke vyrazili.

Cesta začala silnými stúpaniami, cez ktoré sme sa prekúsavali rýchlosťou s hornou hranicou tesne pod 40km/h. Nie že by to auto nezvládalo, ale natrafili sme vždy na nejakého miestneho deduška či tetušku, ktorí sa na svojich obľúbenych tátošoch očividne nikam neponáhľali alebo sa jednoducho báli. Po asi hodine sme však dorazili na lepšiu cestu a konečne sme sa mohli rozbehnúť. Cestou sme sa zastavili na Plitvických jazerách, teda tam kde sa natáčal Winettou a poklad na Striebornom jazere, ale vďaka vysokému vstupnému, škaredému počasiu a nedostatku času sme sa rozhodli prehliadku ukončiť už na parkovisku. JoKy z mne neznámych dôvodov zavelil, aby sme sa šli pozrieť aj na druhé parkovisko a tak sme šli. No a čuduj sa svete, parkovisko to bolo skoro také isté ako to predošlé. Potom nám všakuž nič nebránilo zamieriť smerom na hranice s Bosnou.

S približujúcimi sa hranicami sa kvalita cesty začala rapídne zhoršovať a samotné hranice pripomínali stavenisko. Tu nastal jeden závažný problém. Colník odo mňa pýtal akúsi „green card“ pre auto. Teda spojenie „green card“ bolo asi tak všetko, čo som mu rozumel. Nevedel ani po nemecky, ani po anglicky a furt do mňa tlačil tú jeho bosniacku hatlaninu, ktorú dosť často prepletal spomínaním zelenej karty. Úplne zúfalý som mu začal postupne ukazovať všetky možné doklady od auta a keď konečne pochopil, že neviem, o čo mu ide, tak mi ukázal, ako to má vyzerať. Horšie bolo, že nič takého som nemal. Naštastie, po asi minútovej diskusii s ďalším colníkom, ktorý už po anglicky vedel, mi bolo jasné, že to nie je vôbec taký strašný problém, ale treba zaplatiť niekomu v blízkej unimobunke mastných 35 euro za poistenie auta. Neostávalo teda nič iné ako zaplatiť a pokračovať v ceste.

V prvej bosnianskej dedine sme videli asi štyroch chalanov. Traja z nich mali na hlave spravené číro, čo náramne pobavilo Toma, Kmeteca a Jožiho, ktorých hlavy takýto účes zdobil už od odchodu z Bratislavy. Keby som ich tam vyložil, tak by úplne bez problémov zapadli medzi miestnych. Na začiatku sme cestovali najmä po vedľajších cestách, ktorých kvalita ma ako vodiča síce moc neuspokojovala, ale na druhej strane aspoň som tam nezaspal. Keď sme sa dostali na hlavnejšiu cestu, začalo celkom husto pršať a ako nekonečná sivá obloha nasvedčovala, nechystalo sa ani tak skoro prestať. Rýchlosť som bol teda nútený znížiť tak na šesťdesiat kilometrov za hodinu. Viditeľnosť bola tak na tridsať metrov a keď som zbadal v protismere neosvetlené autá, zmocnil sa ma aj trochu strach z predbiehania. Zavesil som sa teda za najbližší kamión a držal sa ho.

Odrazu sa stalo niečo, čo očakával málokto z nás. Cestné tabule začali byť písané iba azbukou. Tento spôsob zápisu je už však pre našu generáciu nečitateľný. Cestu do mesta Banja Luka som teda hľadal podľa počtu písmen. Po asi hodine cesty som si už fakt nebol istý, či ideme správne a tak som vyslal Toma, aby sa na cestu spýtal v nejakej dedinskej reštaurácii. Naštastie sme boli na správnej ceste. Lejak trval v podstate až kým sme dorazili do veľkého mesta Banja Luka, kde sme dosť často videli bilboardy s reklamou na „naše“ preteky. Kemp pre závodníkov sme našli až v dedine asi 30km od mesta a keďže sme dorazili o deň skôr, bol ešte úplne prázdny a budovanie spŕch a záchodov bolo v plnom prúde. Zavolal som Milanovi a ten mi povedal, že už v kempe boli, ale išli sa najesť do reštaurácie.

Kemp

Už samotná rozloha a výzor kempu dávali najavo, že pôjde o veľkú a dlho organizovanú akciu. Bolo tam asi dvadsať veľkých vojenských stanov a v každom z nich bolo asi osem lehátok. Ďalej tam bol jeden fakt veľký stan, v ktorom ako sme neskôr zistili sa podávali raňajky. Cestičky medzi stanmi boli vysypané jemnými kamienkami a ozdobené malou tujou tak každé tri metre a smetným košom tak každých 20 metrov. Okolo kempu sa z jednej strany tiahol nejaký malý prítok ústiaci do rieky Vrbas, v mieste štartu preteku zjazdu (downriver). Nechýbalo ani zopár klasických búdkových záchodov. Stretli sme tam nejakého chlapíka a ten nám povedal, že keď tu chceme ostať nocovať, tak to musíme nahlásiť na polícii. Najprv sa nám to nezdalo, ale bolo to naozaj tak.

Po príchode Fortuňákov z reštaurácie sme sa predbiehali kurióznymi zážitkami z cesty, kde očividne vyhrali, pretože šli asi hodinu cez zamínovaný les. Vraj to nebola moc sranda. Boli sme už hladní a tak sme si na večeru uvarili nejaké cestoviny a popri tom ochutnali zakúpené bosnianske pivo, na ktorom bol nápis podobný slovu „kečup“, ale ako sme neskôr zistili, čítalo sa to „nektár“. Keďže bolo už celkom neskoro, vybalili sme spacáky a zaspali v najbližšom stane a to aj napriek neustálemu pracovnému ruchu pochádzajúceho z neďalekej stavby spomínaných spŕch.

„Tréning“

Ráno sme si požičali raft od Čechov, ktorí práve dorazili a vybrali sa na vodu. Bolo to celkom sklamanie, keď sme po dvoch zákrutách zistili, že nejakých pekných vĺn a perejí sa asi nedočkáme. Silne mi to pripomínalo Malý Dunaj. S Fortuňákmi sme sa dali do súlodia (rozumej rafty dokopy), vyzliekli sa do plavok a začali sa opekať na slnku. Tú trať sme šli asi dve hodiny a rýchlejšie a krajšie úseky tam boli tak dva alebo tri. Neskôr nás presviedčali, že na preteky pustia oveľa viac vody, čo síce bola pravda, ale charakter rieky to nakoniec skoro vôbec nezmenilo. V každom prípade sme začínali tušiť, že pretekať na takejto dlhej trati nebude vôbec sranda. Zjazdy, ktoré sme túto sezónu jazdili, trvali tak okolo pol hodiny.

Ďalší deň sa nám už na takúto vodu veľmi ísť nechcelo, ale keďže sme chceli potrénovať na slalomovej trati, ktorá bola po ceste, tak sme nakoniec museli. Tentokrát sme to až tak veľmi neflákali a trvalo nám to niečo cez hodinu. Pred slalomkou sme vysadili Jožiho a Maťa a ostávajúca štvorica ja, JoKy, Tomo a Kmetec sme sa pokúšali prejsť cez nastavané bránky. Toto sa však bol opäť trochu ako problém, pretože voda bola vyššia, ako mala byť pustená na slalome a tak sa do niektorých bránok nedalo ani dostať. Trať to však bola pomerne rovná a dlhá a tak sme očakávali, že preteky budú hlavne o sile. Ako sa však ukázalo, dosť sme sa mýlili. Za slalomkou sme opäť pozbierali Maťa a Jožiho a prepádlovali tak päť minút do plánovaného cieľa zjazdu. Tam nás po chvíli vyzdvihol mikrobus a zaviezol do kempu.

Večer sa konal kapitánsky míting, kde sme zistili, že bude štartovať 15 mužských a 4 ženské posádky. Dokopy to bolo myslím okolo 8 rôznych štátov. Fortuna si vylosovala štartovú pozíciu číslo jedna a nám sa ušla sedmička.

Otvárací ceremoniál

Ďalší deň nás ráno prebudil strašný lejak. Strecha nášho stanu bola deravá ako od stredne veľkej dávky z nejakej automatickej zbrane a nám bolo hneď jasné, že nastanú zaujímavé chvíle. Hovorí sa, že vodáci majú radi vodu, ale som si celkom istý, že sa tým nemá na mysli voda v spacáku a na vankúši. Svoju postel som teda presunul tak, aby na mňa nepršalo a ležal spokojne ďalej. To však netrvalo dlho, lebo z vonku sa začali ozývať zaujímavé zvuky. Zistili sme, že Dánom a Čechom tieklo do stanu a tak začali kopať rigoly a naberať do smetiakov jemný štrk z cesty, s ktorým vystlali stany. Dážď veľmi neutíchal, ale po presune na blízke školské ihrisko, kde sa mal konať otvárací ceremoniál, sa ako na zavolanie vyčasilo a tak tam nemuseli všetci tí papaláši sedieť s dáždnikmi.

Otvorenie bolo veľkolepé, predstavovali sa krajiny, hovorili sa siahodlhé príhovory, hrala sa hymna, konala sa aj minúta ticha za zosnulých vo vojne, púštali sa holubice a dievčatá v krojoch odpadávali od tepla. Všetko tak, ako to má byť. Zaujímavou vsuvkou bol zoskok dvoch parašutistov, z ktorých jeden pri pristávacom manévri zavadil o elektrické vedenie a spravil si niečo s nohou. Najprv sa tváril, že sa nič nedeje, ale v priebehu niekoľkých minút jeho tvár vymenila snáď všetky farby dúhy. Po prehliadke miestneho lekára to však myslím nejako rozchodil.

Natália začínala byť celkom nervózna, lebo jej posádka sa stále nedostavila do kempu, ale vraj volali a sú na ceste.

Paralelný šprint

Šprint sa konal asi sedem kilometrov od kempu smerom proti prúdu rieky. Bola tam vcelku slušná perej, za ktorou sa tvorili silné prúdy a bubláky (my to voláme karfioly). Pozerali sme, ako čo najrýchlejšie prejsť cez asi tri masívne vlny, ktoré tvorili vlastne celú perej a ako najschodnejšia vyzerala byť cesta úplne po ľavej strane. Našu posádku na šprint sme tvorili ja, JoKy, Tomo a Maťo a ten prvý nám vyšiel jednotku. Vlny nás krásne zviezli a nenabrali sme v nich takmer žiadnu vodu. Za vlnami sme sa navyše hneď dostali do silného prúdu, ktorý nás krásne rozbehol. Cieľová rovinka za perejou bola dlhá asi sto metrov a niesla sa v znamení Tomovho vražedného tempa a Maťových neprekonateľne silových záberov. V cieli sme potom zistili, že druhých Čechov sme deklasovali o celých šesť sekúnd. Nevedeli sme tomu uveriť. Mali sme bezkonkurenčne najlepší čas. JoKyho hneď vyhmátla televízia na interview, kde však povedal len toľko, že úvodný šprint je len zaraďovací a pravý pretek začína až teraz. Na štart sa pripravovali ženské posádky a v tom sme zbadali, že prišiel zvyšok Natálinej posádky a tá bola konečne pokojnejšia.

Ako prvého súpera sme dostali výborných Slovincov. Štartovalo sa z pontónu v strede rieky a ako výhodnejšia sa zdala byť ľavá strana, keďže tam bol o trochu silnejší prúd. Upevnenie raftov na štartovných pozíciach však bolo tak nešťastné, že jeden zadák z posádky nemohol pádlovať, lebo tam mal čln, z ktorého ho držal štartér. Týmto zadákom som bol ja. Vyriešil som to napokon tak, že som sa pred štartom posunul o dosť dopredu a prvý záber spravil nalepený na Maťovom zadku sediacom pred mnou.

Vedeli sme, že štart rozhodne a kto sa prvý dostane do pereje, tak má už väčšinu vyhratú. Maťo s Tomom krásne naštartovali úžastným tempom a tak sme do pereje vchádzali ako prví, ale so Slovincami tesne za nami. Perej nám vyšla dobre a Slovincom tiež, začali skúšať obehnúť nás z pravej strany, kde bol chvíľu silnejší prúd, ale potom vleteli do tíšiny (stojaca voda) a do cieľa nás už nepredbehli.

Fortuna štartovala proti druhej maďarskej posádke, ale mali hrozné nešťastie za perejou, kde ich hodilo do spätného prúdu a kým sa odtiaľ vyhrabali, tak ich Maďari s prehľadom predbehli. Boli z toho dosť sklamaní a my tiež.

V druhých pretekoch proti nám nastúpila prvá česká posádka Hájos. Vedeli sme, že sú veľmi dobrí, ale keď sme zistili, že právo výberu štartovacej pozície máme my, trochu nám odľahlo. Až do pereje to prebiehalo veľmi podobne ako so Slovincami, avšak v nej spravili Hájosi fatálnu chybu, ktorá ich vyniesla do pomalšieho prúdu a tak sme vedeli, že nás už nedobehnú. Museli sme však ísť naplno až do cieľa, pretože nám išlo o čas. Podľa neho sa totiž určuje právo výberu štartovacej pozície. V cieli sme boli úplne hotoví, ale oplatilo sa. Mali sme o sekundu lepší čas ako druhá česká posádka, ktorá nás čakala ako súper vo finále.

Nemohli sme uveriť tomu, že sme vo finále. Pri najhoršom skončíme druhí, vraveli sme si. Ako sme sa však postavili na štart, vedeli sme, že do tohto musíme dať všetko. Štart sa nám podaril vynikajúco. Už pri vjazde do pereje sme mali Čechov ďaleko za nami. Perej nám vyšla tiež excelentne. Sme prví! Dopádlovanie do cieľa bola už len formálna záležitosť. Z brehu na nás kričali Fortuňáci, Mistrálky a naše baby. Ešte sme ani nestihli chytiť dych a už JoKy dával interview do rozhlasu, televízie a kto vie čoho ešte.

Prišli sme do kempu a po chvíli sme sa už autobusom viezli do Banja Luky na večeru do nejakej stravovne v obchodnom centre. Neuveriteľne sme sa tam prežrali. Je mi zle, keď na to teraz len pomyslím.

Slalom

Ďalší deň na pláne slalom. Najtechnickejšia a naša najsilnejšia disciplína. Pánmi tejto disciplíny boli však vždy Češi. My sme ich porazili len raz a to doma, v Čunove. Namiesto Maťa nastúpil tentoraz Kmetec. Po raňajkách, ktoré sa až príliš podobali na tie z predchádzajúceho dňa, sme sa presunuli k slalomovej trati. V noci však kvôli silnej búrke musela priehrada púšťať silný prietok a tak postrhávalo do vody nejaké bránky. Organizátori to však zvládli obdivhodne a štart sa posunul len o pol hodiny. Mali sme tak aspoň viac času pozrieť si trať. Bola v podstate jednoduchá, až na tri miesta. Prvé miesto bola kombinácia bránok tri a štyri, kde bolo treba silno zabrať a stihnúť sa tak dostať do protiprúdnej štvorky. Druhé miesto, ktoré sa ukázalo ako fatálne, bola kombinácia bránok osem a deväť. Z protiprúdnej osmičky bolo nemožné sa dostať do súprudnej deviatky. Skúšali to snáď všetky posádky vrátane nás v prvej jazde. Niektoré posádky dokonca vystúpili z raftu a ťahali ho po brehu, aby sa dostali na miesto, odkiaľ sa už do deviatky dalo dostať jednoducho. Stálo ich to však ešte viac času, ako keby tou bránkou neprešli a boli penalizovaní päťdesiatsekundovým trestom. Posledné kritické miesto bola protiprúdna jedenástka. Bolo tam silné rozhranie protiprúdu a prúdu, ktoré pri zlom nájazde stiahlo raft ďaleko a veľa posádok tu stratilo kopec času.

V prvej jazde sme skúšali kombináciu osem-deväť, ale bolo to naozaj nemožné. Nedostal sa do nej ani jeden z nás. V jedenástke nás trochu stiahlo a tak sme sa zaradili na druhé miesto, za Čechov (William & Delvin). V druhej jazde sme zvolili vyčkávaciu stratégiu a keďže sme štartovali ako poslední, vedeli sme, či sa to niekomu podarilo alebo nie. Hájosi mali k tomu asi najbližšie, ale nepodarilo sa im to. Bolo to jasné. Vynechávame protiprúdnu osmičku a ideme priamo dole do deviny. Jazda to bola excelentná. Do jedenástky sme krásne vhupli, zaflekovali tam na mieste a už sme s nej aj vychádzali. V cieli sme mali o päť sekúnd lepší čas ako Delviňáci, ktorí údajne zahaprovali práve v jedenástke. Vyhrali sme aj túto disciplínu. Fortuňáci nás vítali úžastným revom „Majstri, majstri!“. JoKy opäť dával interview a Češi nám prišli zagratulovať hneď po pretekoch, ako aj po príchode do tábora. Toto bol prvý slalom, ktorý sme vyhrali s „päťdesiatkou“.

Večeralo sa opäť v obchodnom centre, ale tentokrát sme si už na prežratie dali pozor. Iba sme sa tak decentne nadlábli. V noci sa však v stane, v ktorom sa raňajkovalo, konala karaoke šou. Snažil som sa zaspať, dokonca som si do uší napchal aj kusy papierových vreckoviek, ale nepomohlo. Zaspal som úplne vyčerpaný a ohlušený až po polnoci.

Zjazd

Posledný deň bol na pláne zjazd alebo ako tomu v našich končinách nadávame – maratón. Najdlhšia a naša najmenej obľúbená disciplína. Navyše ako na potvoru začalo strašne páliť slnko. To je na skoro hodinové pádlovanie asi také príjemné ako treskúca zima.

Najprv odštartovali všetky štyri ženské posádky, kde sme očakávali, že slovenské Mistrálky budú chcieť konečne zvíťaziť. Mužské posádky štartovali v troch vlnách po piatich lodiach. My sme boli ako favoriti v tej prvej s oboma českými posádkami, Fortunou a domácimi Bosniakmi. Hneď po štarte sa na nás nalepili Delviňáci a to tak, že boli maximálne meter za nami a takto sa ťahali vyše štyridsať minút. Nám už pomaly, ale iste dochádzali sily a tak to v jednej pereji využili a predbehli nás. Vedeli sme, že ak chceme celkovo zvíťaziť musíme v cieli prísť pri najhoršom hneď za nimi. Rozdiel dvoch miest sme si nemohli dovoliť. Za nami sa však nebezpečne približovala skúsená česká posádka Hájos. Asi sto metrov pred cieľom dokonca atakovala našu druhú pozíciu, ale súboj prehrala, keď vleteli do nečakanej tíšiny. Do cieľa sme došli úplne vyčerpaní a vedeli sme, že ak sa medzi nás a Delviňákov nedostane nikto z druhej a tretej vlny, tak sme Majstri Európy. Netrpezlivo sme teda očakávali príchod Slovinskej posádky, ktorá ako jediná prichádzala do úvahy. Keď prišli do cieľa, mali o skoro pol minúty horší čas ako my. Naša radosť bola úžastná, ale vyčerpanie ešte väčšie. Sme Majstri Európy!

Mistrálkam sa podarilo zvíťaziť a stali sa tak Majsterkami Európy v zjazde.

Ceremoniál

Udelovanie cien sa malo začať o tretej poobede. Okolo druhej sme teda sedeli v neďalekej reštaurácii a objednávali si obed. Netušili sme však, že to bude trvať skoro hodinu. O tri štvrte na tri bol už JoKy značne nervózny, že nestíhame ceremoniál a jedlo stále ako jediný nemal. Za päť tri sme sa my ostatní zdvihli a šli na ihrisko, kde sa to malo konať. Asi o pätnásť minút tam dobehol prepotený JoKy s popáleným jazykom od horúceho jedla a to, že sme tam čakali ešte minimálne pol hodinu na začiatok, ho pekne štvalo.

Samotné udelovanie cien sme videli v podstate iba z tribúny, pretože sme v každej disciplíne boli, ako sa hovorí, na bedni. Nastalo nekonečné podávanie rúk s Českými posádkami, ktoré taktiež získali väčšinu popredných miest. Zaujímavé drevené medajle nám dávali olympijský víťazi v boxe, basketbale a ktovie v čom ešte. Spomenuli sme si aj na časy Československa, keď ako prvú zahrali českú hymnu, kde zvíťazili ženy a potom tú našu slovenskú. Bol to neuveriteľný pocit, lebo hymnu pre nás ešte nikdy nehrali. Hneď po vyhlásení sme sa rozlúčili s posádkami a vybrali sa na dlhú cestu do Bratislavy.

Text: johno
Foto: JoKy, joži,…

Súvisiace odkazy

• Fotky z Majstrovstiev Európy — vodáci.info
• Hazard team Majstrom Európy 2005 — joky.info
• SR získalo štyri zlaté a štyri strieborné medaily — sme.sk
• Rafteri vylovili ďalšie medaily — bratislava.sme.sk
• ME v raftingu očima závodníka — kanoe.cz
• Triumf našich Žen, smůla našich mužů - to bylo ME čtyřek — rkstan.cz

Podporiť nás môže každý

Darujte nášmu klubu 2% z daní, ktoré by inak prepadli do štátnej pokladnice. Pomôže nám každá korunka. Ďakujeme.

Názov klubu: Vodácky klub Iuventa
Typ: občianske združenie
IČO: 36067504
Adresa: Tehelná 25, 83103, Bratislava

Na stránke rozhodni.sk nájdete všetky potrebné formuláre.