India

Cesta

Všetko sa to začalo začiatkom januára, keď Kiku a Soňu osvietilo. A odvtedy sme už Indiu nevedeli pustiť z hlavy. V marci sa tam totiž organizovali medzinárodné raftové preteky. Nominácia nebola nutná, takže jedinou našou starosťou bolo zohnať dosť peňazí, aby sme si tento „výlet“ mohli dovoliť. Starosť to však bola veľká, nakoniec nám asi s polovicou peňazí pomohli Fajthovci z Eurobooks, Feďo a Simulta. A samozrejme milujúci rodičia a priatelia. Všetkým hádžeme objatie. A tak sa to podarilo. Div sa svete.

Odlietali sme 10:03 z Viedne Tureckými aerolíniami, z čoho mali všetci neletiaci veľkú srandu. My až tak nie…

Ráno sme si dali spicha na letisku. Odprevádzať nás bola značná časť Vierkinej terajšej aj budúcej rodiny, najmä lúčenie s Jožom bolo pre všetkých náročné. Janovi aj Vierke skoro vyhŕkla slzička. Inak Janovi začali ťažké časy, ak ste už niekde boli dva týždne so šiestimi babami jediní, čo hovoríte ich jazykom, tak viete, o čom hovoríme. Už na úvod musíme povedať, že to zvládal obdivuhodne. Hneď na letisku nám zhabal letenky, pasy aj peniaze a ako správny vodca svorky zorganizoval aj nástup do lietadla.

Najväčšie stresy z letu pociťovala Kika (bola v stave absolútnej hormonálnej nerovnováhy s prevahou estrogénu) a Alča (dôvod je nezistený). Eva sa strašne tešila na jedlo, čo ju až do konca akcie ani na okamih neopustilo. Alenke hneď pre začiatok nesadla pasta (cestoviny) a tiež ju to už do konca akcie ani na okamih neopustilo. Lietadlo bolo také pidi a kým sme dojedli, boli sme v Istanbule.

Kúpili sme si víza za 10 doláčov a urobili sme pokus o prienik na tureckú pôdu. Ale jediná pamiatka, ktorú nám vedel odporučiť pán v turistických info, bolo shopping centrum. Pešo sme sa dostali akurát po miestne výstavisko, kde sme sa odfotili pri palme a celú cestu sme sa vytešovali z trúbiacich taksíkov (to sme ešte nevedeli, čo nás čaká v Indii).

Pri čakaní na let do Delhi Jano prvý a posledný krát (možno aj v živote) rozplakal Kiku tvrdením, že má varlata (nemá, overili sme to hneď ako to šlo).

V lietadle Soňa zažila šok, lebo sedela úplne v paži a ešte aj vedľa nefalšovaného Inda s neurózou, čo jej veľkú radosť nespravilo. Prišlo aj na rozdávanie alkoholu, Vieruš si hrkla víno s kolou a to ste ešte nevideli, ako to roztočila. Za chvíľu ju to však zmohlo, tak si nasadila klapky na oči a sluchátka, z ktorých nič nešlo, chvíľu si spievala a potom zalomila. Eva s Janom mali zase šok z pána, čo si mňágal tabak na šňupanie, a toľko na neho čumeli, až nás pozval k nemu do Nepálu.

Veľká dilema bola, či brať alebo nebrať supiš pupiš deku. Eva navrhla zbaliť letuša, nech nám ju dá, ale nebola príležitosť, lebo sa potil nad pánom s nevoľnosťou (ale Kika sa s tým nekašľala a aj tak ju vzala).

Dehli

Hneď nás to tam ovalilo. Indický pach a byrokracia. Vyplnili sme také tlačivo, čo vôbec nebolo treba a hor sa hľadať Shaukiho (hlavný organizátor). Našla ho Kika, ktorá sa rozbehla za prvým Indom, čo sa na ňu usmial. Našťastie to však bol ten pravý. Shauki neváhal a vrhol sa do víru veľkomesta, ledva sme mu stačili, lebo sme boli zaujaté a vystrašené okolím – asi tridsať bezdomovcov s asi tridsiatimi zubami. Na našu čistú európsku krv sa pre zmenu vrhli nečisté indické komáre. My sme sa uprostred ulice a tmavej a vlhkej indickej noci narepelentovali, len Vierka podľahla panike. Alena ju však bez problémov na jeden šup spacifikovala (jav dosiaľ nevídaný).

O štvrtej ráno sme konečne šťastne dorazili do Indian mounteering foundation, o piatej sme zaľahli. Osem nula nula: na stole prvé echt indické raňajky. Viera s Ľubou ich bojkotovali, ostatní pod heslom raz to aj tak príde jedli (jedálny lístok podrobne ovláda Jano, informácie poskytuje zdarma a rád).

Deväť nula nula: odchod mikrobusom, najprv výmena peňazí – dostali sme strašne veľa rupií a chvíľu sme sa cítili prachatí, ale ozaj iba chvíľu, kým sme nezistili, že Indovia si peniaze vôbec nevážia, kľudne na ne píšu a scvakávajú ich cvakačkou.

Celý deň sme strávili pozeraním pamiatok, videli sme Prezidentský palác, India gate, Ghándiho hrobku, Red fort a Monument, čo nevieme, ako sa volá. Pri Prezidentskom paláci sa nám takí Indovia smiali, že v Európe nemáme opice. Pri India gate Vierke prišlo ľúto, že tie opice nemáme, odfotila ich a potom sa nevedela zbaviť chlapíka, čo za to chcel peniaze. Celkovo tam bolo plno ľudí, čo pýtali peniaze a potom ešte strašne veľa takých, čo sa s nami chceli fotiť. Jano žiarlil, lebo s ním sa nechcel fotiť nikto. Na nás stály rady a Kika nevedela nikoho odmietnuť. K Red fort sme išli cez najchudobnejšie a najpreplnenejšie uličky, aké sme kedy videli. Boli sme radi, že sme v bezpečí auta.

Všetko sme si poctivo popozerali, pofotili a ocikali (Kika mala cikačku) a išli na rande so Shaukim do parku. Za tú chvíľu, čo sme na neho čakali, si nás adoptovala na Vierinu veľkú radosť svorka psov. Cítili povinnosť nás chrániť, na všetkých štekali a všade za nami chodili. Zoznámili sme sa s Manim, jedným z rozhodcov, inak rafterom v oblasti Gangas.

Celé nás to riadne vyčerpalo, večer sme sa ledva zmátožili na večeru, na ktorú sme boli pozvaní do reštiky. Hneď po príchode nám chceli ukázať kuchyňu ako miestnu zaujímavosť, ale Jano ako náš vodca rozumne rozhodol, že treba najprv jesť a až potom pozerať. A mal pravdu, kuchyňa bola trochu exotická, ale jedlo bolo napriek tomu výborné – spicy, chilli a veľa. Kika to prestala zvládať a skoro praskla.

Ľubka s Evou robili čapaté čapáti, Eva nezaprela svoju šikovnosť a stihla sa aj popáliť.

Taj Mahal a Agra fort

V sobotu sme si privstali, lebo nás čakala dlhá cesta k Taj Mahalu. Cestou nás šofér z neznámych dôvodov nechával samých v aute napospas všetkým medveďom, ťavám, hadom a predavačom. Jeden šikovný vložil do otvoreného okienka pri Kike kamienok, aby sa nedalo zavrieť, načo Kika zavolala na pomoc Jana, ktorý si skoro zavaril svoj matematický mozog, kým prišiel na to, čo je vo veci. Keď Ind videl vzniknutú paniku, aj nám ten kameň pomohol vybrať.

Taj Mahal nás všetkých nadchol. Išli sme k nemu takým malým trojkolesovým autíčkom a mali sme pupiš sprievodcu. Hneď na začiatku nás upozornil na všetko, čo sa nesmie brať dnu, čo Eva odignorovala a tak Janovi našli pri prehliadke nielen jeho nožík, ale aj jej mobil. Dali sme to do úschovne a div sa svete, aj nám to potom vrátili. Inak to prebehlo typicky turisticky, fotili sme, čo sme mali, obdivovali sme, čo sme mali. Stretla nás ešte jedna radosť, prvý a posledný krát v Indii sme videli živého slona! Jasné, že sme sa pri ňom odfotili a dali sme ujovi aj 10 rupií (cca 7 Sk). Ktovie prečo, ale zdalo sa mu to za sedem ľudí málo.

Boli sme pozrieť aj Agra fort, ani sme nechceli sprievodcu, ale Jana pred vchodom jeden zbalil, tak čo sa dalo robiť. Srdcu nerozkážeš. Bolo to však len chvíľkové poblúznenie, lebo ho dobrovoľne prepustil Kike. Nás ostatných vyčerpával, lebo nám pravidelne kládol kontrolné otázky, na ktoré sme nikdy nevedeli odpoveď, ale len Eva to vždy priznala, tak z toho vyšla ako najväčší blb. Inak mal ten sprievodca tiež niečo do seba, vlastnil 6 posiliek, dve pre ženy a štyri pre mužov a trénoval box. Ale mal ženu a bol teplý. Čo Kiku dosť sklamalo. A seklo ju v krku.

Na večer sme plánovali big party, ale psychicky ani fyzicky sme to nezvládli, aj hodinka na internete nás odrovnala.

Čo nás najviac fascinovalo na Delhi

Doprava

bola fakt hustá, doslovne aj obrazne. Všetci stále trúbia a jazdia hlava nehlava, resp. auto neauto. Kto nemá preliačené auto, nie je in. Alebo Ind. Alebo nemá auto.

Kravy (nemyslíme nás)

boli všade, najradšej mali stredové ostrovčeky a smetné koše. Sú to kravy atlétky, vychrtlé a hrbaté.

Chudoba

slumy tenkrát poprvé.

Sracie plácky

oni vám tam normálne majú také ohradené lúky na kakanie. Sú plné Indov v diskrétnych vzdialenostiach (v závislosti od vyťaženia plácku) a Eva videla všetky fázy – oblečený, vyzlečený, čupiaci, padajúce, hotové, umytie zadku a lovu zdar. No eňo ňuňo. Hamiky papiky.

Fauna

činčilôčky (prepáč Ľubi, ale ujalo sa to), papagáje a nadržané psy.

Cesta do kempu

Netradične sme ráno zase skoro vstávali. Cestou na stanicu nás už nič nemohlo prekvapiť, zato stanica samotná je silné kafe. A to nie sme žiadne citlivky. Chvíľu sme tam bezradne postávali okolo našich batohov, potom sa k nám priznali takí milí páni – Yan a Siki, Shaukiho otec a jeho priateľ z vojny aj mieru. Polovica cestovala vo vagóne s Yanom – vraj rozprával neslušné vtipy a kreslil neslušné obrázky (nič nové) a polovica vyfásla Indi (ďalšia priateľka), ktorá bola zo začiatku trochu neurotická, ale upravilo sa to do normálu. Aj lepšie. Tí opatrnejší nejedli nič (a potom nariekali, že sú hladní), ostatní sa riadili Alčiným heslom „nech ma roztrhne...“ (to heslo je pôvodne Janovho bratranca, Alča je len adoptívna matka). A tak sa aj stalo...

V Chandighare nás vítali šoféri s ružovou tabuľkou „India cup 2005“. Po počiatočnej nedôvere sme im dovolili naložiť pádla, veci aj nás a frčalo sa. Ale nie moc ďaleko, lebo Indi musela Alenku spasiť zelenými tabletkami na podporu trávenia. Naj zážitok má Kika a Vierka, išli posledné a keďže ich šofér nebol žiaden sráč, predbiehali v rovnakej vlne ako my všetci, čo bolo nie vždy úplne košér. Cestou Ľubču nadchli opice a Jana zase fastfood, kde sme boli jesť. Ale to nás všetkých. Eva sa zaľúbila do ich šoféra, išiel najrýchlejšie a bol najsamsuper, vyzeral ako hobit a síce nepridával, ale ani nebrzdil. Bol to asi miestny blázon. Po úplne najdivokejšej jazde sa na nás obrátil so širokým úsmevom a spýtal: „Are you comfortable mam?“. Naša odpoveď nebola úplne úprimná. Soňu totiž bolel zadok a Jana bicák a Kiku krk z toho, ako cestovali zo strany na stranu. A ešte im aj vletel do auta vták, odrazil sa od boku okienka a dopadol pod spojku. Šofér s chladnou tvárou gentlemana zabrzdil a vyhodil ho von. Kika to videla a komentovala Viere so slovami: „práve vyťahujú vtáka“. Cestou sa aj zotmelo a hobitovi začal blikať obrázok so svätými. Jano tvrdí, že to preto, že boli v pohotovosti.

Presne o piatej sme sa zastavili na čaj v brutálnom drevenom snobskom hoteli z borovíc z Helsínk. Jedli sme na terase, obsluhovali nás Indovia vo fraku, až sme mali pocit, že vykorisťujeme indický národ.

Do kempu sme dorazili úplne dorazení už v noci, čakal nás celý uvítací výbor, dostali sme ťupky na čelo a hrala nám k tomu národná muzička.

Päť a ½ dňa v kempe

Okrem nás sa dostavili ešte traja Kanaďania – Pat, Dan a Annick (to posledné je dievča). Rusi sa stratili v oblasti Ganges. Kemp bol inak úplne nad naše očakávania – splachovacie záchody, dve umývadlá, a stany na oblievanie kýblikom (rozumej sprcha), jedálenský stan a v ňom väčšinou kopa jedla, ktoré servírovali na takých misách, ku každej patril čašník s vysvetlením, ktorý ju otváral. V stanoch bol stôl, stoličky, postele a elektrina. Jano hneď po príchode pre všetky prípady vyvesil na jeden z našich stanov vlajku, vraj aby trafil, keď bude opitý. Baby najviac ocenili Love pointy, tie boli všade a výborne sa na nich opaľovalo.

Všehovšudy bolo na začiatku k dispozícii 6 raftov, na konci už len štyri. Jeden praskol a jeden rozpáral neznámy ukrivdený Ind. Miestna detektívna kancelária vypátrala, že žiletkou. Jeden z tých raftov, čo ostali, mal byť akože náš, ale veľmi to tak nefungovalo, pretože Indovia boli v presile. Takže sme sa síce snažili trénovať čo to dá, ale moc to nedalo.

Najviac času zaberali presuny. Tie boli zvlášť dramatické. Raz sme sa otáčali nad útesom, skoro sme sa posrali. Vierka si už otvárala pupček na dverách, Soňa zatvárala oči, Alenka sa modlila, Eve obeleli hánky a všetky svorne sme kričali. A teraz v tom strese ešte aj začali padať na cestu kamene. Šofér však bol macher, dupol na plyn a už nebolo návratu.

Veľký dojem na nás urobilo aj vozenie sa na streche auta, v takej tej ohrádke, čo sa na nej normálne vozia rafty. Našťastie s nami išli opatrnejšie, ako s tými raftami, to tam mali dosť na háku, kľudne by ho zložili na vodu zo strechy aj v zákrute – aspoň by to bolo bez roboty.

Captain meetingy sa konali každý deň. Sedelo sa ako dvanásť mesiačikov, pekne vôkol a v supiš kresielkach. Aj inak to bolo rozprávkové, také vysvetľovanie raftových pravidiel sa nevidí každý deň. Všetko pekne názorne. Si predstavte: jeden držal palicu, traja v zástupe pádlovali okolo a všetci ťukli – z toho plynie ponaučenie, že aj keď ťuknú traja, tak penalizácia je stále päť, nie desať, nie pätnásť. Pre nás novinkou bola povinná viditeľná snaha ísť cez každú protiprúdku, v Indii totiž najpriamejšia cesta k víťazstvu je doslovne tá najpriamejšia. My sme najprv neverili, ale ... snáď by sa dalo diskutovať.

Preteky sa nám páčili. Všetko sme vyhrali, aj medzi mužmi nás ohrozovala len Janova medzinárodná posádka (Jano, Pat, Dan, Jay, Bizu – ten na Jana urobil zvlášť dojem – bol najbussy človek pod slnkom). Indické tímy sa od minulého roku veľmi zlepšili, všetky nohy už boli v rafte, tohtoročný hit sezóny bol štýl a’la heavy metal.

Prvý sa jazdil head to head, pohoda lesná, len Kašmírci sa okúpkali. Najviac sa nám páčil slalom, hlavne to, že sme mohli robiť rozhodkyne a mávať tabuľkami. Dostali sme aj vysielačky, čím sa stala Kikina prvá bezdrôtová veta „Čaute kočky“ pamätnou. Za túto a podobné zmysluplnosti nám už potom riadne vytočený Mark udelil trestné body. Do pretekov sa počítali v rámci národného rozvoja tri jazdy. To urobilo všetko hneď zaujímavejším, v každej jazde sme mali úplne inú vodu, tá totiž vedela za hodinu stúpnuť aj o pol metra (výška riadneho opalovacieho džulváku). Maratón trval vyčerpávajúcich pätnásť minút, zmákli sme to za pätnásť minút.

Všetkých nás očarila na pláži ležiaca kostra neidentifikovaného zvieraťa, jediné, čo je isté, nebol to Yetti. Raz sme aj videli topiť sa psa – asi zarábal na ďalšiu kostru. Bežali sme ho zachrániť, Eva zvlášť zapálene, pretože dobehla k raftu prvá, čo je naozaj výkon nečakaný. Ale už bolo po akcii, zvládol to aj sám.

Mali sme aj jeden zvlášť podarený deň. Na slalomke stúpla voda, takže náš tréning bol v čudu, navyše sme potrebovali dostať raft až na koniec trate. Chyba bola v lanách od bránok, ktoré viseli tak pol metra nad hladinou. Vyriešili sme to umne, štyri si ľahli do raftu a podplavili to, za Evinej a Kikinej asistencie z brehu. Tie sa potom škriabali k jeepu cestou necestou úplne inak ako mali, čo v Kikuši zanechalo hlboké ryhy na duši a na nohách. Táto nedostupnosť bola pre náš raft veľkým problémom, nevedel ísť sám hore, nemá nožičky. Naše mu nestačili, museli sme uplatiť miestnych za požičanie pádiel a potom sme skoro dostali infarkt, lebo oni s nimi tupci išli pádlovať, čo nikto nečakal.

Celý čas sme sa strašne tešili do kúpeľov v Tatapani, lebo ich všetci ospevovali. Cesta ako vždy zanechala dojem, Ľuba nad priepasťou vyvažovala, Soňa kontrolovala cestu pod kolesami vyklonená z okienka a konštatovala: „Vidím, vidím,...nevidím!!!“. Samotné kúpele ako sme ich videli my: bola to taká väčšia vaňa plná páchnucej sírovej vody, zmestili sme sa tam len piati (mäkké prsá Viera a Ľuba sa išli prechádzať) a aj to sme museli liezť postupne a véééľmi opatrne, aby tam ešte nejaká voda ostala. Najväčšiu srandu mali všetci zo Sone, lebo sedela ako cicibus (pomenovanie prazvláštnej pozície, pri ktorej sa nemočia prsty na rukách). Eva nás strašila, že dostaneme kvapavku a iné mňamky a keď Kika uvidela okolo seba plávať 10 cm slizík, vyleteli sme z tade ako rakety a pol hodiny sme sa zúrivo drhli mydlom.

Cestou späť začalo liať, kým sa však strhla tá pravá himalájska búrka, boli sme už zalezení v posteliach v bezpečí jedného stanu. Cez okienko sme pozorovali Indov, ktorí viseli na kotviacich lanách stanov a bránili im tak vo vzlietnutí. Nanešťastie bolo toľko obytných stanov, že už nezostal nik, kto by držal jedáleň a tá využila šancu a uletela. Vierka skoro rezignovala na post kapitánky, pretože sme ju vyslali na captain meeting. Odtiaľ sa vrátila s jednou dobrou správou (večera bude) a jednou zlou (treba postaviť novú jedáleň). Tak sme sa s radosťou vybrali pomáhať, išlo predsa o jedlo. Dlho sme čakali, kým priniesli nový stan, potom to už frčalo. Janovi sa nepozdávala kvalita indickej práce, ale po piatich prerobených uzloch ho to prestalo baviť. Eva a Soňa zachraňovali dievčenskú česť a robili svetlo.

Večeri sme trávili pekne družne. Jano so svojou posádkou, ktorá si ho veľmi vážila a indická časť ho oslovovala Sir (to musí byť niekto, keď má šesť žien...). Pridali sme sa aj my, spievali sme, tancovali odzemok a počúvali love songy indických mužov. Kika sa zoznámila s Jayom. Alenka atakovala Maniho zubami v oblasti zadku, mysliac si, že to krásne pozadie je Janove. Eva tancovala brušné tance a Kanaďania a Mark sa výborne bavili. Chutnali sme pravý indický rum a cucli sme aj z vodky. Veľký úspech slávila naša dezinfekcia.

Alenka mala tiež svojho obdivovateľa. Volal sa Khan a bol z Kašmíru. Odtiaľ ich prišla celá výprava a boli to muži obdarení. Buď tak, alebo ako povedala Vierka: „Ježinku, jemu dobre stojí!“. Zato boli oddaní a Alča dostala krásny náhrdelník.

Výborne sme vychádzali aj so Shaukiho rodinou. Jeho otec Siki je absolútny macher. Bol leteckým maršálom, bojoval v dvoch vojnách s Pakistanom, raz ho zostrelili a katapultoval sa a šesť mesiacov bol vojnovým zajatcom. Zviezli sme ho na rafte, mysliac si, že mu robíme brutálny adrenalín, ale ukázalo sa, že bol na dvoch IV-V+ prvosplavoch v Kašmíre. Mamina Kelly si zase kráti čas dobročinnou nadáciou, len sme čumeli.

V deň odchodu sme boli na výlete pozrieť dedinu nad kempom. Cez rieku sme šli na pupiš supiš lanovke, Ľuba a Kika by sa aj pokakali, keby to pre ne už nebola taká rutina. Vyštverali sme sa k domčekom, o ktorých si Eva úprimne myslela, že sú to chlievy, ale bývali tam ľudia. Pofotili sme si ich a vybrali sa ešte vyššie, chceli sme nájsť jaskyne, ale nemalo to úspech. Cesta dole bola zapeklitá, lebo sme ju nevedeli nájsť. Pastier nás navigoval a očividne sa bavil lepšie ako my.

Shimla

Shauki nás ubytoval v hoteli pri Golfovom ihrisku, kde tak trochu indicky smrdelo. A k Vierke a Ľubke chodili na návštevu velikánske pavúky. Prvého im vyhodil Jano, druhých dvoch už museli zvládnuť samé. Potom zalepili dieru v stene a bolo po probléme. Papať sme chodili do hotelovej reštiky, čašník nemal kúska hanby a dvakrát sa nás pokúsil ošmeknúť, ešte aj úplne rovnakým spôsobom, asi nemal príliš vysokú mienku o našej inteligencii. Jano znovu ukázal svoj hrdinský charakter, v noci nám začal horieť ohrievač a on pohotovým skokom zachránil ak nie naše životy, tak aspoň sušiace sa veci.

Closing ceremony bola ukážková, Vieruš a Jano sedeli na pódiu na čestných miestach, Jano dokonca aj rozdával medaily, asi všetkých dojalo, že si dal kravatu. My sme štrngali ako kravičky (to tie medaily) a hádzali hollywoodske úsmevy. Fotenie tentoraz naozaj nemalo konca kraja. Ak už si nechceli zvečniť nás, tak určite náš pohár. Hodili sme foto aj s čašníkmi, hobitom, vodičom – polovodičom a jasná páka aj Kika s Jayom. Večer sme konverzovali v Sikiho letnom sídle, Eva má doteraz šok zo vzhľadu kuchyne. My sme to nevideli, tak sme zjedli všetko, čo nám s Ľubou uvarili.

Na nákupy sme si vybrali inteligentne nedeľu, takže poobede, keď všetko zavreli, sme išli obkuknúť viaceré pamiatky a Jano viaceré toalety. Večerali sme v helsinskom hoteli, Shauki mal narodky, dali sme mu Ľubine Iuventa tričko s prídavkom zubnej pasty. Cestou domov Alča chcela hádzať kotrmelce, také mala kŕče v brušku.

Ďalší deň pršalo, ale našu túžbu pokoriť najvyšší kopec Shimly to nezlomilo, trmácali sme sa k nemu dve hoďky autom, aby sme za dvadsať minúť úplne premokli a otočili to. Doma sme nahodili posledné suché veci a išli dokončiť nákupy. Klasicky sme najprv jedli, ale táto cukroška naozaj stála za to, na „death by chococolate“ len tak ľahko nezabudneme. Lejak sa zmenil na monzúnový a nedal nám šancu. Jano a Ľuba dlho nevydržali, zbytok to dotiahol až na pokraj vyčepania a zmrznutia.

Nastal deň odchodu do Delhi, cesta nám už taká akčná nepripadala, asi sme si zvykli, ale oživili to policajti, ktorí dostali od Shaukiho sprda, že si nás vôbec dovolili zastaviť. Šoféri sa pritom skoro uchechtali k smrti. Na obed sme skočili do vládneho hotela, pokecali sme si s ministrom Himachal pradesh a s miernym časovým sklzom zamierili do Kalky. Na prestup do vlaku nám ostalo 10 minút, čo vyústilo do paniky. Vierka cestou napikovala do stĺpu, Eva podľahla nátlaku žobrajúceho chlapca a nechala mu vodu aj kolu. Kika to psychicky nezvládla a hodila šprint, ktorý nás odrovnal úplne.

Vo vlaku nám už ani jedlo nepripadalo exotické, zjedli sme bez okolkov všetko aj zmrzku. Kika si urobila rekord, zbalila úplne najmladšieho Inda a naučila ho biť Vierku, z čoho mal extra radosť. Tesne pred Delhi však už venovala pozornosť iba nadchádzajúcemu stretnutiu s Jayom, krášlila sa a tak. Na stanici nás už čakali Mani a Sunny, Jaya nebolo. Ale Kikuška ho potom objavila v aute – to tá vzájomná príťažlivosť.

Opäť Dehli

Zložili sme si veci v IMF a chceli sme sa vrhnúť do víru nočného života. Trošku nás zarazilo, že v utorok sa tam nedá nikde tancovať, všetko je zavreté. Naši sprievodcovia to vyriešili svojsky, zavolali známemu Dj-ovi a prepašovali nás do klubu na gay night. Shauki bol z celého tohto výletu primerane nesvoj, akoby púšťal svoju jedinú dcéru na prvé rande, dal Manimu kopec dobrých rád a aj v noci nám potom ešte písal sms-ky, či sme ok. Cestu do klubu si Ľuba vychutnala, nadobudla dojem, že nás asi unášajú, ale v pohode.

V klube si to užila najmä pánska časť, Jano vravel, že za prvých päť minút mal za sebou už vyšetrenie semenníkov aj prdelky. My baby sme sa bavili, ale museli sme odtiaľ po hodinke zutekať, pretože sme začali zaujímať miestnych. Tí teplí v tom asi nemali jasno alebo čo. Tak sme sa vrátili do IMF a zbavili sa posledných zbytkov dezinfekcie.

Posledný deň v Indii sme venovali netradične a na Janovu radosť nákupom. Obedovali sme so Shaukim v miestnom snobskom klube, kam nás vlastne ani nepustili dnu, pretože Jano mal kraťasy a nemal kravatu. O obed sme sa tak skoro museli podeliť s miestnymi dravcami, ktoré nám robili normálne nálety na tanier so zbytkami mäsa. Na dievčenskom záchode sme Evu obliekli za asistencie miestnej tety do sárí, ktoré nám poslala Indi. Potom znovu nákupy. Ešte sme cestou kúpili kyticu pre Kelly a už neostávalo iné, ako pobaliť posledné blbosti a hej sa hor sa na večeru k Sikimu. (Vierka mala o ňom až takú vysokú mienku, že sa pýtala, či jedia zlatým príborom). U Sikiho doma už bola celá jeho rodina, zase povinná vodka, tentokrát so sódou (nemôžeme odporučiť). Pozerali sme diáky zo spomínaných prvosplavov. Dosť akčné. Ešte sme si pozreli správy na športovom kanáli a videli zostrih z pretekov, našťastie bez nášho inteligentného vstupu. Večera bola vynikajúca, ale v množstve takom, že sme mysleli, že nevzlietneme.

Rozlúčka si zaslúži vlastný odstavec, pretože bola ťažká. Myslíme, že obojstranne. Prišli nás odprevadiť aj Jay so Sunnym. Kikuš to teda mala najsrdcervúcejšie.

Na letisku sme to už zvládali bravúrne. V pohode sme vysvetlili indickým zamestnancom, čo je v tom čudnom balíku (pádla). Iba Eva zabudla v príručnom batohu nožík, tak dostala čierny bodík.

Let sme prespali, niektorí zalomili ešte pred vzlietnutím. Jano spal tak tvrdo, že sa nám nepodarilo ho zobudiť, ani keď sa podávalo jedlo. Znovu sme dostali ponožky a slúchadlá a vôbec všetko. Aj keď sme sa chystali, tak v mene bytia lepšími ľuďmi sme deky nechali na pokoji. Kika s konštatovaním, že už aj tak jednu má.

Tri hodinky sme pozerali Istanbul, Alenka skontrolovala, či je more ešte stále slané a počuli sme muezínov (to sú tí, čo tak ziapu motlitby).

Let Istanbul Bratislava – posledná príležitosť utriasť novonadobudnuté dojmy. Tých bolo veľa, tak sa všetci museli naplno sústrediť, bolo ticho, maximálne sa žulo. Uzatvárali sme stávky, koho budú na letisku najoddanejšie čakať. Najväčšími súpermi boli Joky a Sonin otec, Joky vyhral s tesným náskokom. Všetko išlo ako po masle, batožina prišla, dokonca docestoval aj Evin nožík.

To je vlastne všetko, rozbehli sme sa každý za svojimi. Bolo super a lepšie, ani sa to nedá opísať. Tešíme sa o rok.

Kakací denníček

V Indii vec nadmieru dôležitá. Každý zvládal problémy po svojom. Kika to riešila každodennými rannými dávkami čierneho uhlia, obloženého smektou a endiaronom (konzistencia v pohode, obsah čudne žltý). Alča mala kŕče od začiatku dokonca, zvlášť zlé po Shaukiho narodeninovej oslave – jediný moment keď mal Jano naozaj obavy. Ľuba sa držala nadpriemerne, Soňa s Evou to odbavili jednodňovkou, Vierka si to odsrala za všetkých. Šikula spapala maslo (životunebezpečný hazard) a potom nás strašila teplotami a stolicou konzistencie slepačieho vývaru. Najpodrobnejšie sa zmienime o Janovi, to sme prežívali všetci. Najprv dlho dlho nič (štyri dni) a potom zrazu to vypadlo (veľká kopa). V Shimle podľahol čaru a zlej moci jedla zvaného curry eggs a prišlo na easy shit. Navštívil niekoľko miestnych luxusných aj fuj fuj záchodov, prosto si to užil. Padol aj novinový papier zabudnutý v batohu (Janova posledná záchrana) a jedny slipy.

Ešte jeden rozhovor, ktorý by Jano označil ako prelomový. Rozhovor on a Soňa: "Jano, akú si mal ráno stolicu?" "Červenú, prečo?" "Uf, to mi odľahlo." (ráno potom, čo v dvojke tlačili na večeru cviklu)

Love story

Alenka sa zaľúbila:

1. Shauki – výhodne
2. šofér (vodič polovodič) – nevedno prečo
3. Khan – konečne pekný a konečne vzájomné
4. Sunny – na drogách, vraj fajčil hašiš
5. Pat – do pol pása, nevhodný, ženatý

1. dejstvo:
hl. úlohy: Alenka, Khan
miesto: štvrtý kameň ľavého brehu rieky Satluj
dej: padli si do oka. Došlo k výmene papierika s adresou a odkazom I love you. Telesné tekutiny bez výmeny.

2. dejstvo:
Alča dostala darčeky: kvetinku, náhrdelník s náušnicemi, čokoládky (tie sme jej zjedli). Vierka dostala fotku Khana vo vojenskom, ale všetkým bolo jasné, že je len poslom lásky.

3. dejstvo:
Rozlúčka: Alenke pravdepodobne aj trochu odľahlo. Khan sa tváril vážne romanticky. Všetko v medziach slušnosti, iba malá pusa na líce – Alenka nemá očkovanie proti hepatitíde B.

Kikina love story je obsahovo plnšia, Kika našťastie očkovaná a chce sa tam stoj čo stoj vrátiť, zrazu fandí láske nadiaľku.

Janove naj dojmy

Prvé pohľady na jeho mužné biele telo - všetci ocenili. Najväčší dojem v Indoch asi zanechali naše prejavy náklonnosti ako ťapnutie po zadku a tak.

Ochutnávka Indického piva. Hirošima, hadr.

Vznik jeho medzinárodnej posádky, ich večerné rozhovory ženám neprístupné a iné špeciality (napríklad bojové hry). Štvrť zmrzliny sa ukázalo ako výraz pre cudzincov nevysloviteľný.

Najviac neznášal naše materské pudy. Indické deti nás fakt brali.

Naše naj dojmy spojené s Janom

S Alenkou urobili pakt o neumývaní. Alča bola morálna podpora a Jano sa mal šesť dní neumývať, potom vraj prestane smrdieť. Všetci ostatní boli v bojovne naladenej opozícii a po troch dňoch sme sa na výskumný objekt vrhli a nedobrovoľne ho namydlili. To bol len prvý pokus. Na druhýkrát to sám Jano vydržal len dni štyri a už sa sám nemohol cítiť. Po vetre stojaca Alenka zaňuchala a tiež nakoniec priznala porážku. Bola to sila.

Výrok dňa: „Idem sa prezliecť, mokré mi nerobí dobre na hrozienka.“

Jeho riešenia akýchkoľvek problémov a konfliktov. Neopakovateľné „A kde je ten problém?“

Jano bol na nás prosto super. Nikdy nezabudol spočítať ovečky a vôbec sa o nás pekne staral. Skladal nám z unavených chrbtov ťažké batohy, vždy išiel posledný a tú pred ním hnal ako zdutú kozu. Vydržal naše reči a bránil sa len rezignovaným: „To je presne o jednu informáciu viac, ako som potreboval počuť.“ Kúpil cukríky pre detičky, vyšlo najavo, že tým myslel nás a nie tie indické – získal si naše srdcia aj mlsné jazýčky.

A mal super zoznam. Napísala ho pani Suchalovie, bol fakt obsažný. Najprv sa ho snažil utajiť, ale raz ho Kikuša našla na stole a celá udivená (nevediac o čo ide) čítala: kožené rukavičky a bundička, šatka na brušné tance (biela, čierna), santalové mydlo a drevo - v zátvorke wood, šály, šperky... My sme zacítili možnosť nakupovať za cudzie pengy a chceli sme to všetko vybaviť, ale nevedno prečo Jano nesúhlasil a uťal celé nákupy už po jednej šatke a santalových blbostiach.

Prečo vlastne s nami išiel Jano? Lebo sme sa úplne bez chlapa báli. Chceli sme ísť s Radom (tréner), ale on dal prednosť Taliansku a asi aj Taliankam. Do úvahy ešte pripadali Jožo a Rišo, keď nás však napadol Jano, tak sme ho všetky uznali za najpovolanejšieho. S nikým z nás nechodí, vyzná sa na vode, vie po anglicky, baví ho fotiť a veríme mu. Kika mala trochu problém s jeho dlhými vlasmi, vraj báb nás tam bude dosť, ale nakoniec to prekusla. V podstate Indovia majú tiež dlhé vlasy, len ich nosia pod turbanom, tak im Jano ani neprišiel divný. Bez neho by to nakoniec nebolo ono, ĎAKUJEME.

Slovníček

Keby ste náhodou chceli ísť do Indie, aspoň sa nestratíte.

namaste – pozdrav (patrí sa zopnúť ruky)
shukrija – ďakujem
Me tu se pja karte hu! – Ľúbim Ťa!

Tie ktoré Jana fascinovali: supiš pupiš, uňahňať, jasná páka, mňamka, hamiky papiky, hádzať objatie, preodza

Text: Eva, Soňa
Foto: všetci čo sme tam boli

Súvisiace odkazy

• Fotky z Indie — vodáci.info
• Rafterky Iuventy vyhrali na Satluji India cup — bratislava.sme.sk

Podporiť nás môže každý

Darujte nášmu klubu 2% z daní, ktoré by inak prepadli do štátnej pokladnice. Pomôže nám každá korunka. Ďakujeme.

Názov klubu: Vodácky klub Iuventa
Typ: občianske združenie
IČO: 36067504
Adresa: Tehelná 25, 83103, Bratislava

Na stránke rozhodni.sk nájdete všetky potrebné formuláre.