Ekvádor

Naša výprava sa začala 24. októbra 2004 na bratislavskom letisku Milana Rastislava Štefánika. Niečo po dvanástej hodine na obed už celá naša posádka sedela v čakárni. Nechýbal ani klasický sprievod Suchalovcov a Kytkovcov v tesnom závese s Vierou ako aj menej známy sprievod Jožiho mamy a strýka. Všetci sme boli úspešne zaočkovaní proti žltej zimnici, hepatitíde typu A aj B a brušnému týfusu a až na JoKyho sme všetci mali v sebe prvú dávku antimalarík.

Vzhľadom na to, že každý ťahal skoro všetky svoje vodácke veci sme boli pobalení veľmi dobre. Každý mal veľký batoh či tašku s batožinou a jeden príručný batoh. Po tom ako Jožiho strýko ešte nakúpil v neďalekom hypermarkete pribudla Maťovi jedna príručná igelitka s jedlom a sladkosťami tak na jeden deň pre nás šiestich. Samozrejme nechýbali pádla, ktoré boli zabalené v podomácky vyrobenom obale pripomínajúcom kontajner na uránové tyče.

Cesta alebo štyri lety za 40 hodín

Okolo pol druhej sme podstúpili check-in kde sme označili a odložili všetku batožinu až na príručné batohy a Maťovu príručnú igelitku. Trochu problém bol s pádlami, pretože tetuška v check-in nevedela či sa to zmestí do lietadla. Dvomi telefonátmi sa to však vyriešilo a my sme sa spokojne išli presunúť cez kontrolu do bezcolnej zóny. Ja, Tomo, Maťo a Kmetec sme prešli v pohode. JoKy však detektor rozhulákal a po chvíli zistil, že mu vadia jeho vibramy. Neváhal a hneď sa vyzul. Potom už spokojne naboso prešiel cez detektor. Väčšiu zábavu nám však pripravil Joži, ktorý sa nevedomky rozhodol prepašovať v batohu kružidlo. Nechápavo sa pozeral na kontrolóra a až neskôr vysvitlo, že to kružidlo nosí v tom batohu ešte od strednej školy.

Bratislava - Praha

Odlet bol naplánovaný na 14:25 a tak sme sa pol hodinky predtým začali presúvať do lietadla. Čakalo nás neveľké dvojvrtuľové lietadlo s kapacitou tak 40 ľudí. Keď sme ho zbadali pochopili sme prečo bol problém s pádlami. Vzhľadom na to, že Maťo, Kmetec, Joži a ja sme dovtedy ešte lietadlom nikdy neleteli napätie v nás sa začalo zvyšovať. Usadili nás do troch radov po dvoch a o chvíľu sme už rolovali po letisku. Odrazu nás zatlačila celkom slušná sila do sedadiel a o chvíľu potom sme sa prudko odlepili od zeme. Ako náhle sme sa dostali cez oblaky naskytol sa nám krásny pohľad na úplne modré nebo prechádzajúce do podkladu z oblakov.

Po 15 minútach letu nabehli letušky servírujúce občerstvenie. Každý dostal balenú vodu a žemľu, ktorú som si bez problémov vopchal naraz celú do úst. Len nám to zbytočne rozdráždilo žalúdok a tak sme to zajedli nejakými vlastnými čokoládami. Asi po hodine letu sme už pristávali v Prahe na letisku, kde nás už netrpezlivo očakával tam medicínu študujúci Jožiho brat Ivo a právo študujúca Lenka.

Mali sme asi 4 hodiny času a tak sme sa vybrali do centra. Po krátkej ceste autobusom a metrom sme sa tam aj dostali. Usadili sme sa v najbližšom bare a po chvíľke nás odtiaľ bez milosti vyhodili. Údajne bola tá miestnosť kde sme sedeli zavretá. Presunuli sme sa teda k nábrežiu Vltavy. Sadli sme si na zem, rozbalili príručnú igelitku s jedlom a pochutnávali si na chlebe s paštétou a syrom, hrozne, jablkách a opäť čokoláde. Konečne sme sa dobre najedli. Onedlho sme však boli znova v metre a autobuse na ceste smerom k letisku. Na letisku sme sa okolo pol ôsmej s Lenkou a Ivom rozlúčili a pobrali sa na druhý let - smer Španielsko Madrid.

Praha - Madrid

Tento krát sme mali väčšie lietadlo, ale miesta sme dostali úplne najhoršie. Jeden rad, tri plus tri miesta na sedenie nad krídlom a bez okna. Presný opak toho čo sme si pýtali v Bratislave. Na sedenie som mal asi toľko miesta, že keď som si vystrel nohy tak som narazil do nôh Španielky sediacej pred mnou. Neskôr som našiel brorúžku s tromi cvikmi, ktoré treba robiť keď niekoho bolia nohy v lietadle. Prvé dva cviky na mne moc nefungovali a posledný som ani nedokázal spraviť lebo vyžadoval prekríženie nôh cez seba, čo sa mi kvôli sedadlu pred mnou nepodarilo. Ako jedlo sme dostali guláš s cestovinami a dobrý koláč. Nenajedli sme sa, ale bolo to aspoň dobré. Dokonca aj pitie sme si mohli vybrať. Všetci sme si v strachu z toho, že to s antimalárikami bude nejako nevhodne reagovať dali kolu. JoKy mal v tomto smere výhodu a bez váhania si dal pivo. Maťo počas letu zistil, že svoju príručnú igelitku nechal Ivovi v batohu čo nás pripravilo o slušné zakončenie večere. Do Madridu sme doleteli hladní okolo jedenástej v noci.

Bolo treba si vyzdvihnúť batožinu pretože ďalší let bol už inou spoločnosťou. Batožina sa po chvíli už točila na dopravníkových pásoch a ku podivu sa cestou nič nestratilo. Maťo si na páse síce skoro zabudol tašku s vecami no po tom ako sme zbadali, že sa tam pohybuje už len jedna taška, zareagoval a vrátil sa pre ňu. Batožinu sme odložili do úschovne a pobrali sa na letisko hľadať nejaké miesto na spanie. Po hodinovej prechádzke letiskom sme mohli skonštatovať, že žiadne poriadne miesto tam nie je. Išli sme si teda ľahnúť pod schody na lavičky, ktoré boli hneď pri vchode do letiska. Joži so sebou dotiahol aj nejakého chlapíka, ktorý nám ponúkal nocľah za 18 euro na osobu. Po hodinovej debate s Jožim nám ponúkol zľavu s tým, že jeden musí ostať na letisku a cena padne na 14 euro na osobu. To už sme všetci naokolo ležali na lavičkách a pokúšali sa zaspať.

Exkurzia po Madride

V tú noc sme spali asi dosť málo. Ja som spal najviac zo všetkých čo bolo asi 2 hodiny prerušovaného spánku. Joži spal asi pol hodinku a ostatní tak do desať minút dokopy. Polámaní a unavení sme sa o 5 ráno rozhodli ísť si pozrieť Madrid. Metro však začínalo premávať až o šiestej tak sme na neho museli najprv počkať. JoKy mal už dopredu vyhliadnuté na mape pamiatky, ktoré by sme si mali pozrieť a tak sme sa tam hneď vybrali. Vystúpili sme v strede mesta pri nejakom rozkopanom parku so sochou. Malo to také zvláštne čaro ten ranný Madrid. Nevideli sme skoro nič a navyše začalo aj pršať. Nafotili sme asi tak tridsať fotiek a zopár videí, ktoré sú úplne čierne a sem tam sa mihne nejaké svetlo. Exkluzívny materiál pre profesionálnych ufológov.

Pomaly začalo svitať a my sme sa presúvali po ďalších pamiatkach. Mesto ožívalo a v metre sme sa už aj dosť tlačili. Rozdelili sme sa pretože JoKy si šiel kúpiť hodinky a my ostatní sme behali po obchodoch kde sme kúpili nejaké pohľadnice a Kmetec s Jožim si aj kúpili nové hekísky. Potom sme sa presunuli na dohodnuté miesto stretnutia s JoKym. Sedeli sme takto na zastávke metra asi tridsať minút a pozorovali náhliacich sa ľudí. JoKy simultánne s nami pozoroval autobusy na zastávke 10 metrov nad nami. Nakoniec sme sa však stretli a sadli do metra smerom na letisko. Po troch zastávkach však metro vybehlo na povrch zemský čo vzbudilo najprv úžas a následné podozrenie pretože toto miesto si z prvej cesty nikto z nás nepamätal. Vystúpili sme teda a zistili, že sme sa vybrali opačným smerom. Vzhľadom na to, že metro v Madride chodí s intervalmi maximálne tri minúty to však problém nebol.

Okolo jednej poobede sme si z úschovne zobrali batožinu a vybrali sa hľadať check-in. Na to však bolo ešte skoro a tak sme si sadli na zem a jedli chleba s lanšmitom a nejaké jablká. Maťo a Kmetec si šli na záchod vymeniť prepotené slipy a smradľavé ponožky no my ostatní sme sa rozhodli vydržať. Ja som sa dokonca vyzul a začal si tak sušiť topánky a ponožky následkom čoho ma ľudia na letisku začali obchádzať dosť veľkými oblúkmi.

Boli sme už strašne unavení a kde tu niekto z nás chytil mikrospánok. Ako náhle sme teda zbadali na obrazovkách číslo nášho check-in tak sme sa zdvihli a šli sme odbaviť batožinu a zobrať letenky. Potom sme sa opäť cez kontrolu šli presunúť do bezcolnej zóny. Všetci sme prešli bez problémov až na Jožiho, ktorému v batohu kontrolóri tento krát našli obuvák a zámok v takej vzájomnej polohe, že to na röntgene nevedeli identifikovať. Joži im v návale únavy stihol aj vynadať, ale našťastie po slovensky takže mu nerozumeli. V bezcolnej zóne sme si chceli kúpiť niečo na pitie a tak sme vošli do obchodu. Bolo tam všetko. Koňaky, čokolády, šampanské, keksíky, pivo, bomboniéry, víno, ale žiadna malinovka alebo minerálka. Tak sme šli do našej vstupnej haly. Hrali sme s Kmetecovím novým hekískom a tak čakali na náš let - smer Kolumbia Bogota.

Madrid - Bogota

Do lietadla sme nastúpili okolo tretej poobede. Lietadlo to bolo ešte väčšie. Malo dve uličky, ktoré rozdeľovalo sedem sedadiel v jednom rade v pomere 2 ku 3 ku 2. My sme mali dva rady v strede a asi päť radov pred nami bolo plátno a premietačka. Ja, Tomo a Maťo sme sa hneď vyzuli na čo sa polkou lietadla začal šíriť strašný smrad. Dostali sme vankúš a deku na prikrytie, ktorou sme sa hneď po odlete prikryli a Joži s Maťom v tom okamihu zaspali. Chvíľu potom začali dve strašne škaredé letušky a jeden letuš servírovať jedlo a tak som ich bez váhania zobudil. Dali sme si kura so zemiakmi a hráškom. K tomu bol šalát a extra sladký jahodový koláč. Ako začali rozdávať pitie tak sme to už nevydržali a objednali si kolumbijské pivo. Chutilo to celkom dobre.

Neskôr začali premietať filmy. Konkrétne tri typické americké filmy, z ktorých si pamätám akurát to, že boli strašne nudné. V každom prípade to zabilo dosť času čo je pri skoro jedenásťhodinovom lete len dobre. Chvíľu po skončení premietania som už od únavy videl rozmazane a tak som zaspal. Zobudil som sa na to, že so mnou strašne trase Maťo. Povedal mi, že som spal tak tvrdo, že som nereagoval na slová a dokonca ani na zo dve facky. Zobudil ma lebo rozdávali nejaké kompóty s bábovkou. Jediná škoda, že toho bolo opäť hrozne málo. Chvíľu po tomto jedle sme začali klesať na Bogotu a keď sme pristáli bolo asi sedem hodín večer lokálneho času.

Ako sme sa presúvali cez letisko tak sa Maťo z neznámeho dôvodu začal pýtať kde je Fidel Castro a presviedčal nás, že sme na Kube. Za búrlivého rehotu sme ho z tohto omylu hneď vyviedli. Potom sme došli ku kontrole kde nás najprv privítali pekné ženy a potom nás postupne prešacoval navoňaný colník. Prikázal nám, že si máme zdvihnúť ruky, ale po tom ako zistil, že sme po dvoch dňoch v lietadle dosť spotení si to veľmi rýchlo rozmyslel. Takto sme sa presunuli do čakacej haly kde sme opäť hrali hekíska, ale trochu problémom bol strop, ktorý bol asi 30cm nad našimi hlavami. Opäť sme takto čakali na náš ďalší let, ale smerom na Ekvádor Quito.

Bogota - Quito

Tento krát nám však z neznámeho dôvodu zmenili na poslednú chvíľu zmenili miesta na sedenie. Maťo sedel úplne vpredu pri núdzovom východe, Ja a Tomo sme sedeli v rade za ním. Cez uličku vedľa nás sedel Kmetec s nejakou ženou a za nami sedel JoKy s nejakým Čilanom. Ako sme rolovali Joži tvrdo zaspal. Asi po pol hodine letu sa zobudil a spýtal sa ma, že prečo ešte rolujeme. JoKy sa dal do technického rozhovoru so svojím prísediacim a spoločne porušovali všetky pravidlá anglickej gramatiky, ale očividne si rozumeli. Na jedlo sme dostali hnusnú bagetu s rybou, ktorá zachutila len Maťovi a tak zvádol aj moju. Po asi hodinovom lete sme okolo dvanástej večer pristáli v hlavnom meste Ekvádoru Quite, ktoré leží asi 2700 metrov nad morom.

Pri kontrole na letisku nám povedali, že ich počítač nepozná Slovensko. Chvíľu sme len tak bezradne stáli, no nakoniec nás zapísali ako Slovincov. Batožina prišla našťastie znovu všetka aj keď bola dosť mokrá pretože ju prekladali v Bogote v strašnom lejaku. Vo vstupnej hale letiska nás už čakal jeden reprezentant Ekvádorského raftového tímu so šoférom taxíku, ktorý nás za dvanásť dolárov vzal do hotela kde sme sa ubytovali. Boli sme všetci v jednej izbe kde boli len tri dvojposchodové postele a dve okná. Sadli sme si teda na postele a natlačili do seba pol salámy, oštiepok a jeden peceň chleba. Chvíľu po vykonaní nevyhnutnej hygieny sme všetci zaspali.

Quito

Ráno sme sa zobudili okolo ôsmej a po dorazení zvyšku salámy sme sa pomaly pobalili, odložili veci na recepcii a vybrali sa do mesta. Prvá zastávka bola v obchode kde sme si kúpili trojlitrový Sprite za výhodného jeden a pol dolára. Potom sme prešli do Internet café kde JoKy a Kmetec zavolali domov a my ostatní sme poslali domov email. Nečakaným problémom sa stalo hľadanie znaku zavináča na španielskej klávesnici, ale nakoniec sme to nejako vyriešili. Hodina v Internet café tu stojí 90 centov a minúta hovoru na Slovensko asi 45 centov.

Po podaní správ domov sme sa vybrali na miesto známe pod názvom Mitad del Mundo čo v preklade znamená stred Zeme. V podstate to je však len monument niekde na rovníku. Zážitkom však bola cesta na toto miesto. Rozhodli sme sa ísť autobusom a tento druh dopravy je v podstate novým druhom adrenalínového športu. V Quite sú totiž asi tak dve alebo tri súperiace autobusové spoločnosti, ktoré asi súťažia v tom, ktorá z nich dokáže nazbierať čo najviac cestujúcich. Autobusy teda jazdia tak, že okrem šoféra je v autobuse takzvaný nahadzovač, ktorý stojí v otvorených predných dverách a vykrikuje po ľuďoch či sa nechcú niekam odviesť. Ak áno, tak autobus väčšinou len pribrzdí a nahadzovač budúceho cestujúceho doslova vtiahne do idúceho autobusu. Pri vystupovaní autobus úplne zastavuje tiež len zriedka. Takýto autobus má pevne stanovené zastávky, ale bez problémov zastane kvôli cestujúcim hocikde. Ak autobus dobehne nejaký iný autobus pred ním, nastáva situácia keď mu prvý autobus v podstate kradne cestujúcich. Toto je pre druhý autobus nevýhodná situácia a tak sa šofér väčšinou rozhodne predbiehať. Neváha pri tomto úkone vynechať aj zo dve zastávky len preto aby sa dostal na lepšiu pozíciu. Cesta takýmto autobusom stojí paušálne 40 centov na osobu. My sme sa za túto cenu napríklad viezli k spomínanému monumentu skoro hodinu.

Okolo monumentu stredu Sveta stoja klasické stánky so suvenírmi a zopár budov s múzeami a prehliadkami. V jednej, ktorá bola zadarmo, sme sa potom dozvedeli, že toto miesto vlastne ani nie je stred Sveta lebo ten postavili Inkovia na nejakom kopci oproti. No a dokonca to ani neleží na rovníku lebo Španielski kolonizátori sa sekli o nejakých 700 metrov keď ten monument stavali. JoKy sa dokonca rozhodol zakúpiť sestre nejaké náučné DVD o Inkoch a pamiatkach a ostatní nakúpili nejaké lacné suveníry. Po asi hodinovej exkurzii tohto bezvýznamného a nepresnosť symbolizujúceho monumentálneho miesta sme sa vybrali opäť autobusom naspäť.

V autobuse sa nám opäť naskytol pohľad na to ako funguje doprava v Ekvádore. Autobusy do neprehľadných križovatiek vôbec nespomaľujú, ale len výstražne zatrúbia. Trúbenie asi tak časté ako u nás vyhadzovanie smeroviek a taxíky navyše na turistov zo zásady vždy trúbia a pýtajú sa či sa niekam nechcú zviesť. Taxikári taktiež vo večerných hodinách napríklad úplne ignorujú semafory. Pokiaľ nevidia nejaké iné auto v križovatke tak sa cez ňu na červenú bez problémov prerútia aj stokilometrovou rýchlosťou. Neviem či tu autá musia mať nejakú emisnú alebo vôbec nejakú kontrolu, v každom prípade je prechádzka v dopravnej špičke popri ceste tak akurát na rakovinu pľúc.

Daj si, veď sme zaočkovaní, né?

Vystúpili sme kúsok od miesta kde sme bývali a išli pešo. Zastavili sme sa v malom obchode s ovocím kde sme si kúpili dve neznáme ovocia. JoKy z toho síce nadšení moc nebol, ale ochutnal aj on. Prvé ovocie sa jedlo solené a bolo strašne kyslé. A to tak kyslé, že chvíľami skrútilo tvár aj Jožimu, ktorý je známy tým, že pojedá kilá citrónov na počkanie. Druhé ovocie sme otvorili až v hoteli. Veľkosťou a farbou to pripomínalo pomaranč, ale vo vnúti boli také slizké hrudky so semienkami, ktoré až príliš pripomínali vajíčka žubrienok. Chutilo to však ako niečo medzi egrešom a broskyňou. V hoteli sme si objednali dolky s javorovým sirupom, kde ich v jednej porcii bolo päť a nebolo v silách jedného človeka aby zjedol viac ako tri. Našťastie sme si objednali len tri porcie a tak sme to šiesti nejako zvládli. Po jedle sme si objednali dva taxíky, ktoré nás mali odviezť na autobusovú stanicu.

Stratení v Ekvádore

Na autobusovú stanicu sme sa dorazili niečo pred štvrtou. Vyložili sme veci, pričom sme museli odmietnuť zopár nosičov, ktorích tam bolo naozaj dosť veľa. Potom sa JoKy a Joži vybrali hľadať autobus, ktorý nás mal odviezť k miestu konania pretekov. Po chvíli sa Joži behom vrátil, že autobus odchádza o štvrtej a máme všetko zobrať a bežať za ním. Nahádzali sme na seba teda všetku batožinu a bežali. Dobehli sme k JoKymu, ktorý už mal kúpené lístky a potom bežali s tromi predavačmi lístkov na autobus. Prebehli sme najprv cez nejakú kanceláriu, potom cez nejaký sklad z balíkmi a vyšli za plotom na cestu, kde sme videli odchádzať autobus. Našťastie bola menšia dopravná zápcha a tak sa jednému predavačovi podarilo autobus dobehnúť a zastaviť. Úplne spotení sme nastúpili do autobusu. JoKy v autobuse rozdal balíčky, ktoré dostal k lístkom na autobus. Lístky stáli päť dolárov na osobu čo je na cestu, ktorá mala trvať asi dve a pol hodiny celkom lacné. Spomínaný balíček obsahoval malú fľašku s pitím krikľavej farby a malé balenie nejakých krekerov. Nápoj mal každý s rôznou umelinovou príchuťou, ale vzhľadom na to, že sme boli strašne smädní to nevadilo. Ako prvý sa rozhodol ochutnať krekery Maťo, ktorý v tomto ohľade nemá žiadne zábrany. Potom ako sa neprejavili žiadne vedľajšie účinky sme sa do toho pustili aj my ostatní. Chutilo to ako trojdňové suché pirohy, no napriek tomu sme to zjedli.

Autobus riadil šofér, vedľa ktorého sedeli nejakí dvaja pomocníci. Jeden kontroloval lístky a zbieral peniaze od ľudí čo nastupovali po ceste a ten druhý bol asi navigátor. Celkovo autobus jazdil dosť rýchlo čo bolo dosť nepríjemné pretože sme šli stále po serpentínach. Míňali sme pasienky, kde sa pásli kravy, kone a sem tam nejaké lamy. Po asi hodine a pol cesty ukazovali JoKyho nové hodinky výšku päť tisíc metrov nad morom. Toto bolo najvyššie miesto našej cesty a po ňom nasledovalo prudké klesanie. Z asfaltovej cesty sme odrazu prešli na blatistú cestu širokú tak na dve osobné autá a oproti nám sa sem tam v zákrute vyrútila cisterna s výbušným nákladom. Autobusár to však zvládal bravúrne. Kontrolórovi lístkov sme na papieriku ukázali, že chceme vystúpiť pri Hosteria Cumanda. Tváril sa, že rozumie a vrátil sa späť do kabíny za šoférom.

Hoši, hlavne nežerte všetky blbosti.

Po asi troch hodinách cesty mi začalo byť podozrivé, že ideme nejako dlho. JoKy mi totiž tvrdil, že to nemôže trvať dlhšie ako dve a pol hodiny. Tomo teda z knižkou so španielskymi frázami šiel opäť za ním, ale on mu povedal, že tam ešte nie sme. Po chvíli sme zastali pri miestnej reštaurácii, kde sa išiel autobusár a ostatní cestujúci najesť. Zdalo sa nám to stále podozrivé tak sme sa s Tomom šli spýtať, že ako ďaleko je Hosteria Cumanda. Kontrolór nám najprv povedal, že ešte 8 kilometrov. Padol nám kameň zo srdca a šli sme si niečo kúpiť. Maťo a Kmetec kúpili nejaké balené sušené banány. Keď sme ich rozbalili tak sme zistili, že sú solené a pikantné a chutia presne ako zemiakové lupienky. Ako sme ich tak pojedali, JoKy na nás vyčítavo zazeral, ako keby sme mali každú chvíľu odpadnúť v kŕčoch brušného týfusu. Potom za ním ešte došiel Joži a úplne ho dorazil vetou: "Jožo, daj nejaké prachy. Maťo našiel nejaké lacné mäso." JoKy to nevydržal a utrúsil zopár nadávok s tým, že keď tu na niečo skapeme tak je to náš problém.

Odrazu však došiel za nami kontrolór a povedal nám, že to nie je 8km, ale dvadsať. Povedali sme si, že to je skoro jedno, ale po chvíli došiel znova so šoférom a tvrdili nám, že je to 100km a teda asi ďalšie štyri hodiny cesty. Toto sa mi už fakt nezdalo a tak sme sa s Tomom spýtali cestujúceho, čo cestoval s nami v autobuse, že či nevie ako ďaleko to vlastne ešte je. Povedal nám, že je to už len kúsok a tak sme spokojne sadli do autobusu a šli ďalej. Ako sa však autobus pohol tak JoKy ešte raz zašiel za šoférom aby sa to už konečne vyjasnilo. Odrazu sa na neho vyčítavo pozrel cestujúci, z ktorým sme sa rozprávali a dôrazne ukazoval, že je to opačným smerom. Cestujúci teda vstal a šiel sa za šoférom tiež. Autobus spomalil a chvíľu sme šli krokom a potom sme pri nejakom obchode zastali. Vystúpil navigátor a kontrolór a pýtali sa ľudí čo stáli naokolo a dokonca sa tam pristavilo aj nejaké auto.

No, comprendo!

Po desiatich minútach bolo jasné, že sme to prešli a tak nás autobusár s vecmi vysadil a povedal nám, že auto, ktoré sa tam pristavilo nás tam za desať dolárov dovezie. Unavení a dosť vystresovaní sme teda naložili veci a nasadli do auta. Maťo a Joži sedeli pri batožine na korbe a my ostatní vo vnútri. Pán čo nás viezol bol asi nejaký sviatočný jazdec lebo išiel väčšinou dvadsiatkou a využíval úplne celú vozovku. Povedal nám, že je to asi dvadsať kilometrov a tri krát nás po ceste chcel zatiahnuť do nejakého baru. Stále na nás hovoril niečo po španielsky a my sme mu svorne vždy odpovedali "No comprendo" čo znamená "Nerozumiem". Po asi pol hodinovej ceste po neznáme v úplnej tme nás vysadil pri hoteli kde nás na recepcii už čakal vedúci hotela. Pri schodoch sme našli škatuľu od pádiel ženskej posádky Mistrál a tak sme vedeli, že sme konečne na správnom mieste. Vedúci povedal, že Mistrálky sú na vode, ale nám bolo jasné, že sú asi niekde s Čechmi lebo už bola dlho tma. Dostali sme tri izby a rozdelení sme boli takto: Joži a JoKy, Maťo a Kmetec no a nakoniec Tomo a ja. Boli sme tak unavení, že sme po vytúženej sprche šli hneď spať a ani sme na ne nepočkali.

Konečne na vode

Tréning

Ráno sme sa bez problémov zobudili ešte pred siedmou lebo sme boli stále rozhádzaní z časového posunu. Na raňajky sme dostali smažené vajíčka, žemlu a džem, džús zo žltého melónu a čaj. Mistrálky nás privítali a trochu nás vystrašili rozprávaním o tom aká je veľká voda a že jedna zadáčka od nich v jednej vlne preletela cez celý raft. Po raňajkách sme si dali v jedálni krátky pingpongový zápas a potom pre nás prišiel autobus, ktorý nás mal odviezť k vode. Do autobusu sme nastúpili už vo vodáckych veciach ako nám poradili Mistrálky.

Ako sme však prišli k vode tak Mistrálky zistili, že voda cez noc o dosť klesla a tak nás to trochu upokojilo. Čakali sme pri vode a pozerali na raft, na ktorom sa malo pretekať. Problém bol v tom, že úchytky na nohy boli len vpredu. Na ostatné rafty sme čakali asi dve hodiny lebo Česi čo išli raftami dole pred nami mali nejaký problém s tým, že po ceste zvárali most a tak autobus musel čakať. Nakoniec sme však sadli na vodu a skúšali raft. Asi po troch krátkych jazdách sme zistili, že sedieť tak vpredu nie je dobré lebo tlačíme pred sebou strašnú vlnu a to hrozne brzdí raft. Tak sme to vymysleli tak, že sme raft otočili a zadáci sa uchytili o úchytky a ostatní mali nohy pod stredovými valcami. Vlny sme prechádzali krásne lebo sme sedeli vzadu, ale trochu problém bol s ovládaním. To sme však vyriešili tak, že sme stredové valce zachytené popruhmi posunuli asi o dvadsať centimetrov a tak sme sa všetci posunuli trochu dopredu.

Keď sa nazbieralo asi šesť posádok tak sme sa vybrali pozrieť si trať zjazdu. Rieka bola celkom široká, no z času na čas sa zúžila a prešla do ťažších úsekov s dosť veľkými vlnami a kameňmi. Nebolo však nikde treba zastať a pozerať cestu a dalo sa to všetko prejsť bez väčších problémov. Príroda povodia bola naozaj nádherná. Džungľa s palmami a lianami sa striedala s kamennými kaňonmi a občasnými malými vodopádmi. To čo bolo pre nás trochu zarážajúce bola dĺžka trate. Šli sme síce výletným tempom, ale trvalo nám to niečo cez hodinu a pol do cieľa. Po skúsenosti z Lipna sme totiž vedeli, že ťahať pretekárskym tempom hodinu na takejto vode nie je žiadna sranda.

Po skúšobnom zjazde nás autobus odviezol do hotela kde sme sa umyli a po chvíli sme už boli zase autobusom na ceste na večeru. Na večeru sme dostali nejakú lososovitú rybu s hranolčekmi a ryžou. Nebolo to moc dobré, ale najesť sa z toho dalo.

Ďalší deň sme na raňajky dostali znova smažené vajíčka, žemle, džem a tento krát pomarančový džús. Mistrálky toho už mali plné zuby a tak nám polovicu svojich raňajok prenechali. Konečne sme sa poriadne najedli. Potom sme znova hrali ping pong až kým po nás neprišiel autobus, ktorý nás odviezol k vode.

Bolo krásne počasie, slnko svietilo a na oblohe bolo len zopár malých obláčikov. JoKy zabalil kameru do igelitu, ktorý nám ostal z obalu pádiel a rozhodol sa ju zobrať na vodu. Ja som zobral do lodáku foťák. Sadli sme na vodu a nahodili turistické tempo. Väčšinu času sme fotili a natáčali okolie na kameru. Sem tam sa nám podarilo natočiť aj ťažšie miesta tak, že JoKy si sadol úplne dozadu raftu a my ostatní sme ťahali. Keď sme sa dostali k slalomovej dráhe, ktorá bola po ceste tak sme tam trochu potrénovali na nastavaných bránkach a potom zase pomaly šli do cieľa zjazdu. Znova sme najmä fotili a kamerovali a tak sme do cieľa došli asi o pol hodinu neskôr ako posádka pred nami. V autobuse cestou späť sme začali mať tušenie, že sme sa na vode dosť spálili. Ekvádorské slnko je totiž pekne ostré.

Po vcelku chutnej večeri v inom lokále sa konal otvárací ceremoniál kde sme zistili, že podobne spálení sú aj Česi a Rusi. Samotný ceremoniál bol však zúfalo zdĺhavý a nudný. Postupne mali príhovor asi piati Ekvádorský starostovia z tej oblasti a každý hovoril o tom aké sú tieto preteky dôležité pre rozvoj turistiky v ich regióne a podobné kecy. Celé to trvalo dvakrát dlhšie ako normálne lebo sa to pokúšal vedúci preteku prekladať do angličtiny. Po týchto kecoch nastúpila najprv detská kapela, potom Amazonské tanečnice a nakoniec nejaký starí páni muzikanti, ktorí ani za svet nechceli skončiť hrať. Až okolo desiatej večer sme sa autobusom dostali do hotela kde sme od únavy padli do postele a zaspali.

Šprint

Ráno nechýbali už notoricky známe raňajky a po nich pingpongový zápas. Po presune k vode sme sa pomaly začali prezliekať do vodáckych vecí keďže sme mali štartovať ako poslední. Pozreli sme šprintovú trať a zopár prvých posádok aby sme zistili aká stopa je výhodná. Trať začínala na rovnej vode a potom prešla do divokejšej časti, za ktorou bol cieľ. Celé to trvalo asi dve a pol minúty. Presunuli sme sa teda na štart dostali dresy s štartovým číslom. Trinástku.

Nafúkali sme raft a šli sa rozpádlovať. Po rozpádlovaní sme prešli na štart kde nás po chvíli aj odštartovali. Prvý krát sa to nepodarilo lebo nám štartér nepovedal, že nemôžme byť pádlami opretí o kamene. Druhý krát to však bolo v poriadku a tak sme šli. Na rovnej vode sme nemali problém, ale keď sme vošli do divokej časti tak sme sa dostali moc napravo a dve tri vlny nás strašne zbrzdili a tak sme stratili drahocenné sekundy. V cieli sme vystúpili a šli sa naobedovať nejakú žemľu, citrónové zemiakové lupienky a ovocie čo sme jedli už v Quite. Na výsledkovej listine sme po obede zistili našu pozíciu. Boli sme deviaty čo bola najhoršia možná pozícia lebo v paralelnom šprinte sme tak ako súpera dostali prvú posádku zo šprintu čo boli Brazílci.

Na štart paralelné šprintu sme šli s tým, že Brazílčanov keď už nič iné tak poriadne potrápime. Bohužiaľ boli dve štartovacie miesta nevyrovnané. Jedno miesto bolo v prúde a druhé za kameňom na rovnej vode. My sme si samozrejme ako slabšia posádka samozrejme nemohli štartovacie miesto vyberať a tak nám ostalo miesto na tichej vode. Po štarte sa tak Brazílčania bez problémov dostali pred nás a kým sme sa stačili dostať do ich dráhy boli už desať metrov pred nami až do cieľa neohrozene viedli. V ďalších rozjazdách nás predbehli nejakí Česi a tak sme sa zaradili až na jedenáste miesto.

Výsledok pretekov nás tak veľmi netrápil lebo sme týmto vypadnutím získali celé voľné doobedie. Maťo, Tomo a Kmetec sa s Mistrálkami vybrali do kúpeľov vzdialených tak hodinu cesty a JoKy, Joži a ja sme ostali v hoteli oddychovať.

Slalom

Okolo deviatej ráno sme boli už na slalomovej dráhe a pozerali si trať. Bola vcelku jednoduchá až na kombináciu prvých dvoch bránok. Po štarte bolo totiž treba prepádlovať po vlne až na druhú stranu rieky, tam sa otočiť prejsť ľavým bokom prvú bránku a potom veľmi rýchlo zapádlovať aby sa raft zmestil ľavým bokom aj do druhej bránky. Za druhou bránkou bola prvá protiprúdna bránka. Z nej bolo treba spraviť veľký výjazd aby sme sa dostali do štvorky, ktorá bola na druhej strane rieky. Už do štvorky však bolo treba ísť opäť lavým bokom aby sa dala stihnúť päťka, ktorá bola kúsok za štvorkou, ale dosť vpravo. Šestka bola protiprúdna v peknej tíšine kde teda nebol problém zastať. Z nej bolo treba spraviť veľmi malý výjazd lebo sedmička bola skoro za ňou. Do sedmičky však bolo treba ísť pravým bokom aby sa stíhala osmička na ľavej strane rieky za malým skokom. Deviatka bola protiprúdna bránka tiež na ľavej strane rieky. Výjazd z nej bol opäť rýchly lebo sa bolo treba dostať úplne vľavo kde bola za malým skokom desiatka. Z desiatky sa bolo treba veľmi rýchlo presunúť do stredu rieky a potom natočiť raft tak aby pravým bokom prešiel cez jedenástku a potom potiahnuť dopredu a dostať sa do protiprúdnej dvanástky, ktorá bola posledná a cieľ bol asi pätnásť metrov za ňou. Toľko teória, prejdime však k praxi.

Prvé štartovali Mistrálky, ktoré mali tú smolu, že nemohli vidieť žiadnu posádku pred nimi a tak do jednotky vošli točením doprava a nestihli tak potom dvojku. Tú istú chybu spravili aj Češky za nimi a taktiež túto bránku neprešli. Ďalšie Češky však šli točením doľava a dvojku tiež nestihli. Vyzeralo to však tak, že len nemali dosť sily aby to do nej dotiahli a tak sme sa rozhodli, že to tak skúsime aj my. Štartovali sme ako piaty. Pomaly sme sa presunuli na druhú stranu rieky a začali točiť doľava. Prvú bránku sme prešli krásne bokom a ťahali do dvojky kde som si však myslel, že sa do nej nezmestíme a tak som sa do nej ani nehodil čo nás stálo päťdesiat trestných sekúnd. Zvyšok traťe bol viac menej bezproblémový.

Druhú jazdu sme dvojku opäť nestihli čo nás počas jazdy dosť štvalo, ale v cieli nám povedali, že nám nezmerali čas čiže pôjdeme znova úplne na konci čo nám trochu zlepšilo náladu. Tretiu jazdu sme sa do dvojky zmestili tak, že ja som sa hodil na Maťa sediaceho predomnou a JoKy sa hodil do raftu. Ako si však po čistom prechode dvojkou sadal späť tak sme narazili na menšiu bočnú vlnu a on okamžite zletel do vody. Očakával som, že sa hneď vynorí a skočí do raftu tak som bol ticho. Asi po dvoch sekundách sa však nevynáral a tak som zakričal na chalanov, ktorí stále ťahali do protiprúdnej trojky, že nám chýba. Obzerali sme sa kde je, ale stále sme ho nevideli. Skoro po desiatich sekundách sa konečne prvý krát vynoril na ľavej strane rieky a chvíľu sa ešte točil v protiprúde, kým sa odtiaľ dostal. Vedeli sme, že jazda je už stratená a tak sme ho naložili a pomaly dokončili slalom z úsmevmi na tvári. Neskôr nám Mistrálky, čo to pozorovali pri protíprúdnej šestke pozorovali, povedali, že im v momente ako JoKy zmizol vo vode skoro zastalo srdce. Nebola to síce sranda, ale malo to chvalabohu šťastný koniec.

Zjazd

Na raňajky opäť nechýbali vajíčka a žemle s džemom a autobus nás chvíľu po nich odviezol na miesto štartu. Tam sme sa najprv prezliekli, pripravili raft a potom sme sa šli rozpádlovať. Po rozpádlovaní a asi pol hodiny pred štartom žien bol kapitánsky míting, kde sme sa dozvedeli podrobnosti o spôsobe štartovania.

Cez rieku bolo natiahnuté lano, na ktorom viseli tri slalomové tyče a rozdeľovali tak rieku na päť dráh. Dráhy sa vyberali samozrejme podľa umiestnenia štartujúcich tímov v predchádzajúcich disciplínach. Zaujímavé však bolo samotné štartovanie. Rafty sa totiž mohli pred odštartovaním ľubovoľne pohybovať pred týmto lanom ak nekrižovali dráhu inému raftu. Líniu tohto lana však mohli preťať až keď bolo odštartované. Ak nejaká posádka prešla touto líniou skôr tak sa štart opakoval. Druhý krát sa však štart neopakoval a každý raft, ktorý prešiel skôr dostal päťdesiatsekundovú penalizáciu.

Prvé štartovali ženské posádky. Prvý štart pokazili pretože sa Mistrálky križovali s Jezinkami. Tento štart sa teda nerátal. Druhý štart pokazili obe české posádky pretože preťali štartovú líniu asi o päť sekúnd skôr. Tretí štart sa však podaril a Mistrálky sa po ňom zaradili na druhé miesto. Asi desať minút po nich sme štartovali my s ďalšími štyrmi mužskými posádkami. Odštartovať sa nám podarilo na prvý pokus a tesne za cieľom sme boli na druhom mieste. Chvíľu potom sme sa však predrali na očakávané prvé miesto. Našu radosť však schladilo prvé kritické miesto kde sme zle odbočili a uviazli na plytčine. Predbehli nás všetky posádky a stratili sme asi dve minúty času prenášaním raftu cez skaly. Raftom lietali rôzne variácie nadávok, ale trochu sme sa ukľudnili keď sme zistili, že postupne dobiehame posádky pred nami.

Postupne sme posádky jednu po druhej predbiehali. Kúsok pred miestom kde sa konal slalom sme boli už tesne za prvou posádkou. Na konci slalomovej dráhy sme už boli nalepení na ich zadku. Nasledoval menší kaňon kde voda skoro stála a rozhodli sme sa ich predbehnúť. Chvíľu sa nás snažili blokovať, ale nakoniec sme ich hravo predbehli po trochu silnejšom prúde. To sme už pádlovali skoro hodinu. Tomo dostával sem tam kŕč do ramena, Joži mal chvíľu tiež krízu, ja s JoKym sme sa klasicky hádali a Maťo do toho celého nadával. Potom sme sa však ukľudnili a ťahalo sa dobre až do cieľa.

V cieli sme dostali obed a dokonca s nami spravila rozhovor miestna televízia. Potom sme sa presunuli k autobusu kde nám povedali, že máme počkať na autobus druhý pretože tento k nám vraj nepôjde. Na autobus sme čakali asi hodinu na prudkom slnku a potom sme sa rozhodli, že sa nám už čakať nechce a tak Maťo s Jožim vybavili prvé auto-pickup, ktoré stálo v rade pretože rovno pri nás zvárali most a autá púšťali len každú hodinu. Ako sme zbadali, že zvárači z mosta sa hýbu naskočili sme na korbu auta a už sme sa viezli. Vodič bol asi nejaký pretekár lebo hádzal myšičky medzi protiidúce trúbiace autobusy a rezal zákruty ako sa len dalo. Asi po štvrť hodinke nás vyhodil pri našom hoteli.

Späť do Quita

Ešte v tú noc sme sa pobalili a autobusom, ktorý šiel o deviatej večer sme sa vybrali naspäť do Quita. Dorazili sme tam okolo dvanástej v noci a ubytovali sa v tom istom hoteli ako prvý krát. Ja a Tomo sme šli zavolať domov, ale nedovolali sme sa lebo na Slovensku bolo asi šesť hodín ráno. Poslali sme teda nejaké emaily a potom šli do hotela spať.

Trhy, nákupy, suveníry, pončá

Ráno po prebudení sme si objednali raňajky. Ja a Tomo sme si objednali spoločne päť doliek, ostatní si objednali wafle. Niekde sa však stala chyba lebo kuchárka nám obom spravila po päť doliek. Po štyroch sme to chtiac-nechtiac vzdali a išli si praskajúc vo švoch poležať.

Po chvíli však JoKy zavelil na odchod do mesta. Cieľom boli trhy a pamiatky v meste. Vybrali sme sa teda prvou cestou do starého mesta a hneď sme narazili na stánok kde stará pani predávala pončá. Maťo nelenil a hneď si aj jedno za desať dolárov kúpil. Potom sme prešli ešte kúsok a dostali sa k ozajstým trhom v miestnom parku.

Tu nastal nákupný ošiaľ nás všetkých. Začalo to tričkami, pokračovalo pončami a JoKy, Tomo a Kmetec dokonca neváhali zakúpiť ani klobúky, ktoré potom svorne nosili až do Bratislavy. Maťo si kúpil batoh a JoKy kontroval väčším batohom. Samozrejme každá cena bola urputne vybojovaný boj s predavačmi. Aj keď si myslím, že keď sa nám podarilo zraziť cenu na polovicu tak boli stále veľmi ziskoví. No v každom prípade boli obe strany spokojné a my sme sa po dvojhodinke nákupov museli vrátit do hotela odložiť veci.

Pamiatky, historické miesta

Po odložení vecí v hoteli sme sa vybrali na zastávku trolejbusu. Trolejbusy tu majú vyhradené dva špeciálne cestné pruhy kde jazdia len oni. Zastávky majú kryté a dá sa do nich dostať len po zaplatení 25 centov. Potom je však možné nastúpiť do trolejbusu a viezť sa ľubovoľne dlho. My sme sa teda odviezli do stredu mesta kde boli na moje počudovanie dosť kolosálne pamiatky. Zvyšok dňa sme teda strávili dokumentovaním týchto pamiatok a až za tmy sme sa vrátili späť do hotela.

Po krátkom oddychu sme sa rozhodli ísť do nejakého lokálu. Neďaleko od hotela sme našli indický podnik, kde za dolár robili dobrý giros v placke. Potom sme si sadli úplne dozadu a pozerali čo tam premietajú na plátno. Boli to nejaké indicko-pakistanské populárne hudobné skupiny a ich klipy. Chvíľu sme nechápali ale keď sme zbadali ako tancujú v tých klipoch a rovno oproti nám aj miestni indovia tak sme skoro praskli od smiechu. Nemohli sme od toho odtrhnúť oči.

Joži s Maťom zaostrili zrak na vodnú fajku a Joži len okamih po tom utekal za čašníčkou jednu objednať. Taktiež objednal šesť pív nefalšovaného piva produkovaného priamo v Quite. O chvíľu sme teda vychutnávali pivo a do kruhu kolovala vodná fajka s jahodovým tabakom. Keďže som slávil narodeniny tak sme dali aj druhé kolo a niečo po dvanástej sme už pomaly šli spať do hotela.

Džungľa

Posledný deň sme chceli ísť na sopku. Po tom ako sme sa však dozvedeli, že v národnom parku štrajkuje a nikoho tam nepustia tak sme rozmýšľali čo robiť. JoKy ešte zabehol dokúpiť nejaké veci na neďaleký trh a potom sme sa rozhodli ísť k inej sopke, ktorá bola neďaleko Quita. Objednali sme teda auto, ktoré nás k nej malo doviezť.

Po necelej hodine cesty sa zamračilo, začalo pršať a my sme dorazili na miesto. Sopku teda nebolo vôbec vidno, ale za sedem dolárov na osobu nám ponúkli prechádzku do džungle. Neostávalo nám nič iné len zaplatiť aby sa tento výlet aspoň trochu oplatil. Vybrali sme sa teda po vyznačenej trase do džungle. Bolo mokro a tak mi veľmi rýchlo premokli moje topánky čo len vystupňovalo moje nadšenie z tohto podareného výletu. Nakoniec to však nebolo také hrozné lebo sa po pol hodine vyčasilo.

Po návrate do hotela sme sa najedli a vybrali sa opäť do indického baru. Tomo a JoKy hneď nabehli za pánom podniku a pýtali sa ho či sa nedajú tie klipy kúpiť. Pán podnikatel hneď vysolil sumu a povedal, že zajtra naobed to máme. JoKy zareagovat tým, že je to neskoro lebo odchádzame o deviatej ráno. To ho však nerozhádzalo a do dvoch hodín nám to teda aj doniesol. V hoteli sme to plný nadšenia odskúšali na počítači a fungovalo. Boli sme spokojní.

Cesta domov

Ráno okolo deviatej sme sa presunuli na letisko kde nás odviezol nás šofér z minulého dňa. Na letisku sme hneď podstúpili check-in a zaplatili poplatok 25 dolárov za opustenie krajiny. Potom sme zistili, že náš let má hodinové meškanie. Z hodinového meškania sa vykľulo dvojhodinové, ale nakoniec sme odleteli do Bogoty.

V Bogote sme čakali niečo cez päť hodín. Teda kvôli meškaniu len niečo cez tri. Maťo požmurkoval po nejakej mladej letuške a po dlhom odvažovaní sa dokonca získal aj jej emailovú adresu. Hrali sme hakíska, Jožiho a Jokyho nový šach. Klasické čakanie. V čakacej sále nás letušky ešte raz pred vstupom do lietadla prekontrolovali a asistovala im protinarkotická jednotka, ktorá si zopár pasažierov poriadne preklepla.

Pozor, na to, čo hovoríte lebo tu nám už môžu rozumieť!

Let do Madridu bol opäť strašne dlhý a čo bolo horšie bolo to, že nám pustili ten istý film ako na prvom lete a tak nás sprevádzala neprekonateľná nuda. V Madride opäť čakanie, opäť hakísek a opäť šachy. Dlhé chvíle sme si s Maťom krátili občasným pretekom v rýchlostnej chôdzi po letisku a ľudia hľadejúc na naše vrtiace sa zadky padali do záchvatov smiechu. Ono sa to nezdá, ale je to sakramentsky namáhavé a človek pri tom rýchlo vysmädne. Až pri tej príležitosti sme si uvedomili sa konečne môžme napiť vody z vodovodu.

Let do Prahy uletel rýchlo a vzhľadom na to, že dostali sme vynikajúce jedlo spomíname na tento let ako na najlepší. V Prahe za nami opäť došiel Ivo a poukazovali sme mu rýchlo fotky, videá a suveníry čo sme si doniesli. Potom sme sa presunuli na náš posledný let smerom do Bratislavy. Malé lietadlo, obrovská letuška a miniatúrna žemľa so syrom. Let trval okolo hodiny a pri vystupovaní z lietadla sme počuli vykrikovať JoKyho mamu od radosti pričom bola od nás vzdialená asi dvesto metrov. Jediný problém bol v tom, že Kmetecovi nedošiel lodný vak. Keď sa spýtal v stratách a nálezoch, že kde je tak mu povedali, že ho museli nechať v Prahe lebo by preťažil lietadlo. Komické na tom celom je to, že ten lodák bol veľký asi 40 krát 20 centimetrov a vážil asi dve kilá. Sľúbili mu teda, že to dovezú až k nemu domov o deň neskôr.

Text: johno
Foto: Natália, johno, JoKy

Súvisiace odkazy

• Fotky z Ekvádoru — vodáci.info
• Svetový pohár v Ekvádore — joky.info

Podporiť nás môže každý

Darujte nášmu klubu 2% z daní, ktoré by inak prepadli do štátnej pokladnice. Pomôže nám každá korunka. Ďakujeme.

Názov klubu: Vodácky klub Iuventa
Typ: občianske združenie
IČO: 36067504
Adresa: Tehelná 25, 83103, Bratislava

Na stránke rozhodni.sk nájdete všetky potrebné formuláre.